Vojna Bohov – 5. kapitola

5. kapitola

 

          12. 3. 2011 – hotel Borgognoni

 

          Zabijem ho! Ako sa opovažuje! Prisám, že keď sa vrátim nazad, urvem Mathiasovi hlavu a jeho zadok vykopem až na mesiac. Pohanka! On po mne chce, aby som sa spojila s pohankou! Ten naničhodný, prešibaný…

„Vidím, že si sa tu už vcelku zabývala,“ skonštatovala Ingrid vojdúc do Raveninej hotelovej izby s obrovskou dvojposteľou. Nová obyvateľka sa v nej rozvaľovala podopretá radom červených a bielych vankúšov. Tento obraz vyvolal na tvári staršej čarodejnice ironický úsmev. Zuby jej svietili a Raven si všimla, že ich má takmer dokonalé. Zagánila na ňu a prudko zaklapla denník.

Áno, bola pravda, že sa tu zabývala. Až priveľmi. Potom, čo nedobrovoľne pustila vystrašeného Penáta, ktorý nemal ďaleko od toho, aby si od strachu načúral do nohavíc, priviedla ju Ingrid sem. Do štvorhviezdičkového hotela. A ten si nemohla dovoliť, ani keby chcela. Ibaže nemala kde spať. Vonku sa stmievalo a ona bola hladná ako čert. Takže musela prehltnúť svoju obrovskú pýchu a nechať ju, nech jej prenajme izbu.

Raven by jej za ten prejav dobrosrdečnosti najradšej vyškriabala oči. Hlavne keď videla, akú radosť tej ježibabe robí ponižovať ju. Určite si bola vedomá, že na niečo také nemám. Urobila mi to naschvál, pomyslela si trpko, keď prvý raz zbadala svoj prechodný domov. V duchu si zaumienila, že jej za to ani nepoďakuje a ani si ten komfort nebude užívať. Ale jej predsavzatie padlo za vlasť, len čo zaborila telo do prikrývok. No nechcela, aby to tá ženská vedela. Dúfala, že ju bude považovať za niekoho, kto si pevne stojí za svojimi názormi. A jej názor bol, že pohania sú zberba. Človek by od nich nemal nič prijímať. Aj keď ten pohan pozná vášho priateľa.

Nepripúšťala možnosť, že by Ingrid mohla pre Mathiasa znamenať niečo viac ako kontakt. Možno cez ňu zháňal tie svoje starožitnosti, alebo čo. Bola zrejme nechutne bohatá. A je všeobecne známe, že bohatí ľudia majú radi drahé, ťažko zohnateľné veci.

Ingrid dobre vedela, aký duševný zápas sa odohráva v tom mladom dievčati. Kedysi, ale to už bolo veľmi dávno, cítila presne to isté. Avšak na tom teraz nezáležalo. Mala na srdci omnoho dôležitejšie veci, ktoré jej chcela povedať: „S tým Penátom si to prehnala. Ovládol ťa hnev. A ten zastrel tvoj úsudok. Niečo také sa čarodejnici nikdy nesmie stať. Pre nás existuje iba jedno pravidlo: Rob čo chceš, ale nikomu neubližuj. Ibaže ty si ho dnes porušila.“

V jej hlase zaznel smútok, ale aj sklamanie. S eleganciou vyžarujúcou z každého pohybu si sadla na obrovskú posteľ. Raven sa zhnusene stiahla, akoby bola obrovský slizký had. V skutočnosti ju však tajne obdivovala. Zapôsobila na ňu jej obrovská duševná sila a múdrosť, čo mala vpísanú v očiach. Keď sa im človek lepšie prizrel, zistil, že z vonkajšej strany boli modré a pri zreničkách plynulo prechádzali do slabo zelenej. „Kto si myslíte, že ste?  Yoda? Nemáte právo vravieť mi, čo mám alebo nemám robiť,“ osopila sa na ňu.

„V tom je ona expert. A len tak mimochodom, ak si chceš udržať zdravú kožu, neprirovnávaj ju k Yodovi. Na to je príliš krásna. Nabudúce jej radšej povedz, že je ako Amidala. Tú má rada. Aj keď netuším, prečo. Žiaden normálny fanúšik SW nemôže mať rád Amidalu. Pokiaľ nemáš pätnásť a vzbúrené hormóny.“

Raven nestihla zaregistrovať, kedy do miestnosti vošla ďalšia osoba. Vyľakane sa trhla a zistila, že pri jej posteli stojí dáky chalan. Kde sa tu dočerta vzal, určite by som si bola všimla, keby sem prišiel cez dvere, rozmýšľala. Nepozdával sa jej. Sršala z neho podobná energia ako z tej ženskej. Neochotne však musela uznať, že čo sa týka vzhľadu, bol naozajstná trieda. Košeľa na gombíky odhaľovala časť jeho primerane vypracovanej, hladko oholenej, hrude. Pokožku nemal porcelánovo bielu, ale nebol ani opálený. Iba prirodzený. A tie jeho oči. Ani Gabriel také nemal. A to už je čo povedať, pretože Raven nepovažovala za technicky možné, aby sa narodil niekto s krajšími očami než Gabriel. S tými svojimi dúhovkami modrými ako nebo za slnečného dňa určite zlomil nejedno dievčenské srdce.

Aj oči tohto chalana boli modré. Ibaže celkom iným spôsobom. Mali sýtomodrú farbu. Raven pripomínali hladinu Červeného mora v Egypte, ktorý musela nedávno navštíviť. Apop tam podnecoval vzburu. Ešteže sa jej týmu podarilo včas ho zaraziť. Ľudia nepotrebovali pridať k politickým problémom ešte ďalšie. Zaujímalo by ma, či by sa ich odtieň zmenil na červenú, keby do nich zasvietilo vychádzajúce slnko. Červené more vyzerá  naozaj ako červené, keď ho človek ráno pozoruje, pomyslela si. Vzápätí si za ten nápad vynadala a preniesla pohľad k jeho vlasom. Zafarbené, uškrnula sa v duchu, takže chlapec nie je tak úplne dokonalý, keď ich schováva za tou príliš dokonalou čiernou. Možno v skutočnosti vyzerajú ako ošťaná slama. A to množstvo gélu, aby mu každý vlas stál požadovaným smerom. Hrôza.

          „Ja som ti nikdy nemala kupovať to DVD so starou trilógiou. Dovtedy si Epizódu I považoval za úžasný film. A tiež si jasne spomínam, ako si tvrdil, že neexistuje krajšia žena než Natalie Portman,“ vzdychla Ingrid nešťastne. „Ja stále považujem Natalie Portman za najkrajšiu ženu na zemeguli a aj za veľmi dobrú herečku, ale ako Amidala zlyhala. Spolu s tým manekýnom, čo hral mladého Dartha Vadera.“

Raven neverila vlastným ušiam. Hoci milovala Hviezdne vojny ako nikto, dokonca čítala skoro všetky knihy Expanded Universe, toto nebol správny čas na rozoberanie neschopnosti Haydena Christensena stvárniť Anakina Skywalkera. „Hej,“ zajačala pobúrene, „vráťme sa na Zem, prosím! A začnime tým, že mi povieš, kto sakra si, fešáčik!“ Posledné slovo vyslovila tak jedovato, až sa chalan pri jej posteli zarazil. „Och, prepáč, Raven, toto je môj synovec Zane. Zane, toto je Raven.“ „Á, Mathiasov domáci maznáčik konečne dorazil,“ uškrnul sa, natiahnuc k nej ruku. Keby pohľad mohol ubližovať, už by ju nemal. „Ja nie som žiaden domáci maznáčik,“ vyštekla. „Budeš sa musieť lepšie správať, ak sa od nás chceš niečo naučiť,“ podotkla Ingrid pokojne, hoci ju nepriateľské správanie voči jej milovanému synovcovi naštvalo. Nepoznala tú ryšavú diablicu ešte ani deň a už teraz jej bolo jasné, že s ňou to bude extrémne ťažké. „Naučiť? Od vás? To sotva,“ odfrkla. „Tak dievčatko si myslí, že je niečo lepšie než my,“ skonštatoval Zane.

Odrazu jeho pohľad ochladol. Akoby sa mu oči zmenili na ľad. A vzápätí zmizol. Raven  otvorila ústa dokorán. Nechápala. „Je to horšie než som si myslel. Tá žaba nepozná ani astrálnu projekciu, keď ju vidí,“ ozvalo sa odo dverí. Stál v nich Zane. „Ako si to urobil?“ spýtala sa neveriacky. Dokonca zabudla byť nepríjemná. „To by si mala vedieť. Si predsa čarodejnica, alebo nie?“ Ironický úsmev na jeho tvári ju strašne rozčuľoval. Očervenela od zlosti a hanby. Pravdou ale bolo, že nemala ani potuchy, ako to urobil.

„Ak chceš získať kľúče od Tartaru, musíš sa naučiť ovládať svoju zlosť, aby si mohla jasne myslieť. A tiež musíš plne ovládnuť svoje magické schopnosti. V opačnom prípade nebudeš mať voči Hefaistovi šancu,“ upozornila Ingrid. Hrdosť na schopnosti vlastného synovca sa v jej tvári nedala prehliadnuť. Koniec koncov, bola to ona, kto ho už devätnásť rokov učil ovládnuť, nie to nebolo to správne slovo, skôr pochopiť jemnú krásu mágie.

Niečo v jej slovách ale donútilo mladé dievča, aby sa striaslo strachom. Na Hefaista doteraz vôbec nepomyslela. V hlave sa jej vynárali iba ponižujúce obrazy ako kľačí pred bohyňou Zeme. Ale ešte pred tým bude predsa musieť čeliť bohovi ohňa. Sama. Šanca vyviaznuť so zdravou kožou bola asi jedna k miliónu. Toľko si uvedomovala aj ona. Ale prijať kvôli tomu ďalšiu pomoc od pohana? Nemožné. Jej nadriadení by ju zavreli na doživotie, ak by to zistili. Také dačo oni hodnotia ako zradu voči Najvyššiemu. Možno by aj ju považovali za pohana.

Nebolo žiadnym tajomstvom, že ľudia, ktorí sa po nástupe Najvyššieho odmietli vzdať starej viery a ďalej uctievali zvrhnutých bohov, boli pokladaní za zradcov. Títo jedinci sa oddelili od spoločnosti, žijúcej v sladkej nevedomosti. Vytvorili si vlastnú komunitu, ktorá sa príliš neukazovala na očiach verejnosti. Ale raz za čas predsa len vystrčili hlavy z piesku, aby na svoju stranu zatiahli ďalšiu nevinnú obeť. Preto ak niekto z Inštitútu narazil na pohana, jeho povinnosťou bolo odovzdať ho svojim nadriadeným, ktorí jeho hrozbu eliminujú. Pošlú ho do väznice dakde na Sibíri. To miesto slúžilo iba pre dve skupiny ľudí. Pohanov a tých, čo neuposlúchli rozkazy vydané priamo Najvyšším. A Raven začínala spadať do oboch kategórii. Ale mala vôbec na výber?

„Tak ma učte,“ vzdychla rezignovane. „Múdre slová. Vlastne prvé, čo som od teba počula,“ usmiala sa Ingrid. A tento raz to bolo srdečné. „To neznamená, že sa začneme priateliť,“ schladila ju. „Ja viem,“ prikývla žena, vstávajúc z postele. „Hej, kam idete?“ zažmurkla prekvapene. Myslela si, že začnú s tréningom okamžite. Hlavne chcela vedieť, ako Zane spravil tú astrálnu projekciu. A keď nad tým tak rozmýšľala, Ingrid tiež urobila dačo podobné v Santa Maria Sopra Minerva. Rozhodne tomu musí prísť na kĺb. „Spať,“ povedala jednoducho, „a ty by si mala tiež, vyzeráš ako smrť.“

Mala pravdu. Ani si neuvedomila, aká je unavená, kým to niekto druhý nevyslovil. „Uvidíme sa zajtra, žabka,“ uškrnul sa Zane pri dverách. Raven miesto odpovede hodila po ňom svoj denník, dúfajúc, že ho trafí rovno do hlavy. Jej zámer však prekazila jeho teta, ktorá v pravý čas zavrela za nimi dvere.

 

***

          Na druhý deň ráno prebrala Raven zo sladkého spánku rana do hlavy. Našťastie iba vankúšom. Mrzuto začala rozhadzovať rukami akoby chcela odohnať muchu, pevne rozhodnutá neotvoriť oči. „Daj mi pokoj, Helen,“ zamrmlala ospanlivo a prevrátila sa na druhý bok. Bola ešte príliš mimo, aby si uvedomila, že už dávno nie je v Inštitúte. Až keď začula výsmešný Zanov hlas, prebrala sa kompletne: „Zem volá Šípkovú Ruženku. Je čas vstávať. Slniečko svieti a vtáčiky čvirikajú.“

Prudko sa posadila s očami roztvorenými dokorán. „Čo tu robíš?“ spýtala sa štipľavo, mimovoľne si pritiahnuc prikrývku viac k telu. Spala iba v spodnej bielizni. Prvý raz úprimne ľutovala, že si svoj príchod do Ríma viac nepremyslela. Určite by dokázala nepozorovane preniknúť do Inštitútu a zasa von, aby si mohla zbaliť aspoň pyžamo.

„Nemusíš sa tváriť tak cudne,“ povedal s úškrnom, keď si všimol ten podvedomý pohyb, „nemáš nič, čo by som už nevidel.“ „Perverzák!“ skríkla a hodila po ňom prvú vec, ktorá jej prišla pod ruku. Zhodou okolností to bol ten istý vankúš, čo po nej pred chvíľou šmaril on. Ibaže jej rana sa minula účinku. Chlapec ho ladne zachytil ešte počas letu. „Pekný pokus, ale už druhýkrát si sa netrafila,“ skonštatoval, „ každopádne, moja teta s tebou chce hovoriť. Máš sa dať do poriadku a prísť do jej izby. A švihni si!“ Posledné slovo zdôraznil, pričom sa otočil na odchod. „Ou, skoro som zabudol,“ dodal ešte, „teta ti posiela toto.“ Zvesil si z ramena športovú tašku a položil ju k dverám.
Keď ju Raven o pár minút otvorila, našla v nej čisté oblečenie, niekoľko kusov spodnej bielizne aj dlhú hodvábnu nočnú košeľu. „Páni,“ vzdychla nahlas nechajúc si tú nádheru prekĺznuť medzi prstami, „pohania sú možno spodina, ale jedno im musím uznať. Vkus majú bohovský.“ A prvý raz ju napadlo, že nechať si pomôcť od Ingrid predsa len nebude také hrozné.

 

***

          Ingridin apartmán bol na vlas rovnaký ako ten Ravenin. Pohodlný a prepychovo vybavený. S tým rozdielom, že na písacom stole ležali… „Raňajky!“ zvýskla dievčina nadšene. V bruchu jej už tak škvŕkalo, že sa bála, aby telo nezačalo stravovať samo seba. „Poslúž si,“ ukázala staršia čarodejnica na taniere plné jedla,  „nevedela som, čomu dávaš prednosť, tak som objednala všetko.“

Nemusela ju dvakrát núkať. Pribehla k stolu, naložila si na tanier kopu chutne vyzerajúcich lievancov a trochu neochotne si sadla na posteľ vedľa Zaneho. Ten už ju hodnú chvíľu ticho pozoroval, prežúvajúc v ústach kus omelety.

„Musíme prebrať pár vecí,“ začala Ingrid po niekoľkých minútach vyplnených iba cvengotom príborov, „včera som povedala, že ťa budem učiť. A svoje slovo hodlám dodržať. Problém je však v tom, že nemáme príliš veľa času. Tvoji ľudia ťa čoskoro začnú hľadať, ak už náhodou nezačali.“ „Viem,“ prisvedčila, klopiac previnilo oči k tanieru. Odrazu jej tie lievance nejako extra nechutili.  „Takže navrhujem toto. Dám ti jeden mesiac. Ani viac, ani menej. V tvojej súčasnej situácii je to zároveň veľa, ale i málo. Málo na to, aby si sa naučila všetko, čo potrebuješ, ale zároveň aj veľa, pretože v očiach svojich si teraz zradca, bez ohľadu na to, aké šľachetné sú tvoje úmysly. Budú ťa hľadať všade. Nezastavia sa pred ničím, pretože im nie je nič dostatočne sväté…“ Raven už otvárala ústa, aby sa proti tomu ohradila. Jej šéfovia síce boli prísni a so starovekými bohmi nemali zľutovania, ale neboli to žiadni barbari. Ani vyvolení nie. Oni si proste iba robili svoju robotu. Chránili ľudí pred zlom. A pred zhubným vplyvom pohanov, pomyslela si, ale nahlas to nepovedala.

Staršia žena však jej protest umlčala ráznym zdvihnutím ruky: „Keď ťa nájdu, pôjdeš rovno pred Najvyššieho, aby si sa zodpovedala zo svojich činov. Ak sa on rozhodne, že si sa voči nemu previnila, nepôjdeš do väzenia, ani nestratíš postavenie vyvolenej. Zomrieš.“ „To je lož! Ste obyčajná klamárka! A ja už tu nezostanem ani chvíľu! Nemala som sa s vami ani baviť!“ Rozčúlene sa postavila pripravená okamžite opustiť miestnosť. Zane ju však schmatol za zápästie a až príliš ľahko ju donútil znova si sadnúť.

„Nazývaš ma klamárkou, ale pritom ty sama vieš, že je to pravda. Veď sa sama seba spýtaj, prečo ťa tvoji nadriadení nezaviedli do toho vášho takzvaného sibírskeho väzenia? Teba, vyvolenú, ochrankyňu sveta. Nemáš náhodou právo vedieť, kde končia zradcovia a tí, čo sa nevedeli prispôsobiť novému režimu? Poviem ti prečo, pretože žiadne také väzenie neexistuje.“

Raven mala odrazu pocit, akoby jej žalúdok stratil dno. Chcelo sa jej grcať. Nech sa totiž snažila akokoľvek, Ingridine slová dávali až bolestný zmysel. „Ja… ja…“ habkala. „Nesnaž sa nájsť argument. Aj tak by vyznel plano,“ prerušila ju žena vľúdne, akoby bola malé nechápavé dieťa, „ iba mi sľúb, že moje slová zvážiš a všetko budeš prijímať s otvorenou mysľou. Inak ti nedokážem pomôcť.“

A ona sľúbila, hoci už teraz vedela, že jedného dňa toto rozhodnutie trpko oľutuje.

Medzitým na hore Olymp:

 

Komnatami Najvyššieho sa ozýval zvuk rozbíjajúceho sa porcelánu. Gabriel pozoroval svojho pána, ako besne pobehuje sem a tam, ničiac všetko, čo mu stojí v ceste. Najnovšie si to odniesla misa s chutne vyzerajúcim hroznom. Aké plytvanie, pomyslel si anjel pohoršene, a aby skryl svoje opovrhnutie, sklonil hlavu k zemi, predstierajúc najvyššiu pokoru.

„Som obklopený samými hlupákmi!“ kričal najmocnejší Boh sveta. Vyzeral  naozaj šialene. Ťahal sa za tmavé vlasy, inokedy perfektne upravené, a pár si ich od samej zúrivosti vytrhol. Jeho čokoládové oči boli podliate krvou. Od úst mu odlietala pena.

Gabriel by sa najradšej niekam prepadol. Ale až príliš dobre poznal tohto výbušného capa. Ak by sa pokúsil odísť, začal by si zlosť vylievať na ňom. Najlepšie bolo kľačať na jednom kolene a v tichosti čakať, kým ho tento stav prejde. „A ty si z nich zo všetkých najneschopnejší!“ hučal Najvyšší ukazujúc na neho prstom, „tvrdil si, že v tom incidente s Japonskom sa nikto vŕtať nebude!“ „Bez urážky, môj pane,“ bránil sa Gabriel, „Raven je iba mladé dievča, čo ešte ani poriadne neukončilo výcvik vyvolených.“ „Tak prečo ste ju už dávno nenašli?! Ak je taká bezvýznamná, prečo nie je tu?!“ „Pracujeme na tom,“ odpovedal anjel sebaisto, „zrejme jej dakto pomáha. Niekto, kto dobré pozná naše stopovacie metódy. Ale uisťujem váš, že len čo použije svoju kreditnú kartu alebo mobil, ľudia z Inštitútu ju určite nájdu.“ „To dúfam,“ stíšil Boh nebezpečne hlas, „pretože v opačnom prípade ponesieš následky ty!“

Nebola to vyhrážka, ale fakt. A Gabriel si to uvedomoval. Zdvihol hlavu a pozrel sa svojmu pánovi priamo do očí. Mal v nich také odhodlanie, že ho nikto nemohol podozrievať z ničoho iného, iba  z nezlomnej oddanosti. „Nebojte sa, vaša Výsosť, ja ju nazad privediem, aj keby to mala byť posledná vec, čo urobím.“

 

VN:R_U [1.9.22_1171]
Rating: 0.0/10 (0 votes cast)

Napsat komentář