Bol teplý letný deň. Slnko svieti, deti sa vonku hrajú. Celý svet je na nohách, len ona nie. Ona je moja sestra Erika. Moja najlepšia, najkrajšia, najlmilšia. Ju mám najradšej na svete a asi by som umrela keby sa jej niečo stalo. No už dlhší čas je chorá. Doktor povedal, že sa z toho dostane a ja mu verím. Každý deň sa za ňu modlím, obraciam sa so svojimi prosbami na Boha a verím, že jej pomôže. Má choré srdce. Choré srdce, ktoré každý tak miluje. Ťažko sa jej dlho pracuje a hrá vonku na slnku. No keď sa usmeje, každý zabudne na jej trápenie. I ona sama a nekonečne s tým bojuje a bojuje.
Jedno leto sa jej stav oveľa zlepšil a tak som sa rozhodla, že ju zoberiem na plavbu po mori. Veľmi sa tomu potešila a celé dni iba tancovala a radovala sa.
Keď nastal ten deň, kedy sme mali ísť na plavbu i ja som bola šťastná. Nastúpili sme na loď a keď sme boli pripravené vyrazili sme.
Plavili sme sa celé hodiny a stále keď som sa kútikom oka na ňu pozrela, videla som ju stáť úplne vpredu, celú šťastnú. Podišla som k nej, chvíľu som tam stála s ňou a potom som zbadala, že mala na krajíčku oka slzu.
„Ty plačeš?“ opýtala som sa jej.
„Slzy šťastia…“ odpovedala mi. Bola som šťastná, že som takto potešila jej dušičku.
Pomaly sa blížil večer a na naše prekvapenie spolu s ním i búrka. Boli sme ďaleko, bála som sa, že nás zastihne. Rýchlo som to otočila a plavili sme sa naspäť domov. Po chvíli začalo poprchávať a na oblohe sa ukazovali blesky. Všade bola tma. Začala som sa báť. Vlny sa začali dvíhať a loď sa silno hojdala. Keď Erika strácala zem pod nohami a kotúľala sa z jednej strany do druhej, opatrne prišla ku mne a opýtala sa ma čo sa deje.
„Prichádza búrka. Už sme na ceste domov, hlavne sa neboj.“ Povedala som jej. Nemohla sa ale báť, pretože by jej vysoko stúpol tlak a mohla by odpadnúť. Mala som o ňu strach. Už som videla pevninu, no veľmi slabo. Bola veľká hmla a loď sa už naozaj silno kývala zo strany na stranu. Erika sa začala báť. „Erika, prosím nie!“ prosila som ju, ale márne. Ledva dýchala. Silno sa bála, že sa utopíme a v tom loď do niečoho narazila a motor sa pokazil. „Nie, nie, nie! To sa nemohlo stať! Prosím nie!“ Loď sa začala potápať. My sme spolu s ňou klesali dolu, ale Erika už nič nevnímala. A o chvíľu som nič nevnímala ani ja. Pomyslela som si, je koniec…
Keď som opäť otvorila oči, ležala som na posteli v divnej miestnosti. Počkať! Ja žijem? Kde som? Posadila som sa a keď som sa otočila, vedľa mňa na druhej posteli ležala Erika. Poobzerala som sa navôkol a zistila som, že sme obe v nemocnici. O chvíľu prišla doktorka.
„Už ste hore? Ako sa cítite?“ opýtala sa ma.
„Čo tu robím?“
„Jeden rybár vás zachránil, keď sa vracal z rybolovu domov počas búrky. Rýchlo vás obe doviedol sem.“ Potom som si spomenula, čo sa včera stalo.
„Boli sme na lodi. Prišla búrka. Narazili sme a loď sa roztrieskala a …“ ďalej si nepamätám. Chvíľu bolo ticho. Potom to ticho prerušilo akési pípanie. Doktorka rýchlo podišla ku Erike.
„Čo sa deje? Čo je s ňou?“ opýtala som sa zdesene.
„Neviem.“ Odpovedala mi rýchlo a potom stlačila alarm na stene.
„Čo jej môže byť? Nedýcha! Rýchlo musíme ju odviesť!“
„Má choré srdce!“ zakričala som za nimi, keď s ňou odchádzali a potom som sa rozutekala za nimi. Doktorke som všetko rýchlo o nej vyrozprávala a ona všetko pochopila.
„Už viete čo jej je?“
„Na šťastie áno, ale nie je to dobré. Musíš počkať vonku.“ Potom odišla a ja som musela čakať.
Čakala som a čakala a až po hodine ku mne prišla doktorka.
„Čo je s ňou? Kde je Erika?“ opýtala som sa s plačom.
„Je napojená na stroje, ale jej srdce už nepracuje. Je mi to ľúto. Prišiel jej čas.“ Oznámila mi smutne. Nemohla som tomu uveriť. Ona, že už odišla? Nie. Nemohla…
„Môžem ju vidieť?“ opýtala som sa.
„Samozrejme. Poď za mnou.“ Doktorka šla pomalým krokom do jednej izby a ja som kráčala za ňou.
Keď sme vošli dnu, videla som ju ležať na posteli a vyzerala úplne akoby spala.
„Ona nespí, však?“
„Nie. Jej mozog pravdepodobne stále pracuje, ale ak vypneme tieto stroje, je koniec.“ Rozplakala som sa. Je to moja vina. Neznášam sa. Zomrela len a len kvôli mne. Som taká hlúpa, že som to urobila. Veď ona bola taká šťastná i cez jej chorobu a ja som ju zabila.
Posledný krát som sa na ňu pozrela a objala ju. Potom doktorka rad radom povypínala všetky gombíky, kým neboli všetky stroje vypnuté. Potom sa nič nedialo, ani sa nepohla. A ja som so slzami musela odísť domov, do toho strašne tichého a nešťastného domu sama, bez mojej sestričky. Ani sa nerozlúčila, nechala ma tu a odišla bez rozlúčky…