Sania stále zamyslene sedela, až ju prebrali slová riaditeľky:
,,A teraz pár slov od bývalej študentky Rokofrtu Sanie Winterovej!“ oznámila a Sania uhladene vstala. Dôstojne s istou dávkou elegancie prešla pred obe hrobky. Na prekvapenie ,,Chrabromilskej“ strany sa otočila k prítomným chrbtom. Stála čelom k obom hrobkám, čo však ,,Slizolinčanov“ neprekvapilo, pretože to bolo jasné naznačenie úcty.
Prečo necítim šťastie navôkol?
Do môjho srdca smútok prenikol.
Vojna sa skončila a čas ide ďalej,
ja vravím škriatkovi: ,,Nalej!“
Pokúšam sa spláchnuť smútok,
odvrátiť myšlienok svojich rok.
Tie čierny oči mi však z mysle nejdú,
modlím sa nech ma takéto myšlienky prejdú.
Začala Sania recitovať svoju báseň na počesť Majstra elixírov a hoci pre istotu držala v ruke pergamen s textom, slová hovorila z pamäti. Jej hlas bolo počuť široko ďaleko, pretože bol zosilnený kúzlom. Za hrobového ticha pokračovala ďalej:
Spomínam na svojho učiteľa Elixírov,
ktorý sa pre mňa stal hrdinom.
Hlava Slizolinu sa vzoprela,
ona Voldemorta podviedla.
Pri mene temného čarodejníka sa niekoľko ľudí trhlo avšak Sania bola pokojná. Prišlo jej smiešne, báť sa vysloviť meno čarodejníka, ktorý je už po smrti. S hlasom podfarbeným smútok hovorila ďalej:
Bol to on, kto sa stal špehom,
on čelil Voldemortovým hnevom.
Obetoval sa pre vyššie dobro,
to nám vo vojne tak veľmi pomohlo.
Niekoľko ľudí vrátane Pottera súhlasne prikyvovalo hlavami. Tí, čo nevedeli celú pravdu a bolo ich veľmi málo, len s prekvapením načúvali. Patrili tam hlavne mladší študenti.
Koľko krát sa za nás obetoval?
To nám nikto nikdy nepovedal.
Svet stratil tajného hrdinu,
v tú čiernu, smutnú hodinu.
Sania zacítila ako ju v očiach pália slzy, ale odmietala podľahnúť citom. Rýchlo tažmurkala očami, aby ich zahnala. Iným sa to však nepodarilo a po niekoľkých tvárach najmä ženských sa kotúľali slzy.
Jeho pamiatku si tu dne uctiť chceme,
keď o jeho hrdinstvách už vieme.
My, hrdé deti Slizolinu,
kladieme vám na hrob kvetinu.
Pri poslednom verši sa pri čiernej hrobke objavili zelené ruže spletené do ,,S“. Bolo to vydarené kúzlo od jednej zo Saniiných spolužiačiek. Sania mala čo robiť, aby sa jej netriasol hlas, ale myšlienka, čo by si o nej Snape pomyslel tomu okamžite zabránila.
Chceme, aby sa dal čas vrátiťm,
no vaša smrť sa nedá zvrátiť.
Neexistuje žiedne mocné kúzlo,
ktoré by odstránilo toto zlo.
Už aj Harrymu sa z očí kotúľali slzy a nebol sám. Dojímavý text a Saniin smutný, no pevný hlas robil svoje. Pôsobil hlavne na tých, ktorý profesora poznali osobne a veľmi dobre vedeli, čo všetko pre nich urobil. Sania prešla z jednotnécho čísla do množného a hovorila za celý Slizolin, ale aj za ostatných.
Cítime v sebe prázdnu dieru,
zahodili sme zbytočnú vieru.
Keby sme mohli mať jedno želanie,
ozvalo by sa naše volanie:
Po týchto veršoch sa ako jeden postavil celý Sanin ročník a následne významní čarodejníci a všetci ostatní. Viedol ich k tomu akých pud, ktorý si nikto z nich nedokázal vysvetliť. Sania klesla na zem a pokľakla na pravé koleno naču ju vzápätí všetci nasledovali, akoby ich niekto zaklial nejakým kúzlom.
,,Nech smrť svoj osud zvráti,
nech profesora nášho nám vráti.
Chceme ho sem, späť na Zem,
len toto si ja prajem!“
Ako jeden človek všetci prítomným jedným mohutným hlasom odriekali tieto slová, ktoré sa im z ničoho nič vynorili v mysli. Hlavy mali poslušne skolnené. Niečo také bolo u detí Slizolini skutočne jedinečné. Celá čarodejnícka spoločnosť, ktorá bola prítomná sa sklonila na počesť mŕtveho profesora elixírov – Severusa Snapea.
…
,,Nikdy si nečakal, že by ti niekto mohol prejaviť takúto úctu však Severus?“ oslovil Dumbledore profesora Elixírov stojaceho po jeho pravici a ten neschopný slova iba pokrútil hlavou. Obaja sledovali celé dianie týkajúce sa jeho čestného zbavenia obvinení a prehlásenia ho za hrdinu. Obaja to sledovali zhora, z balkóna obrovského bieleho domu, kde sa na bielom oblaku ako na plátne premietalo dianie dole na zemi.
,,Severus, počúvaj ma, nesmieš im prezradiť, aké to tu je. A ver vo svoje schopnosti. Osud má s tebou ešte nejaké plány.“ vyriekol Dumbledor zvláštne slová a Snape, oblečený vo svojom čienrom habote na neho len prekvapene pozrel.