Candy canes
Stála som oproti nemu a pokúšala som sa nasadiť na tvár nečitateľný výraz. Neviem, či sa mi podaril, ale dúfam, že áno. Nepozerala som sa mu do očí, vlastne som sa pozerala niekde pomimo všetkých.
„Lucka, toto je môj brat Jakub a jeho priateľka Saša.“ Predstavil nás môj priateľ Martin. Pozrela som sa na Sašu, nepoznala som ju, iba z videnia, podala som jej ruku a usmiala som sa.
„Lucia,“ povedala som s úsmevom a pozrela som sa na Jakuba. „A my sa poznáme.“ Povedala som ticho, ale zrozumiteľne. On prikývol a nič nepovedal. Odvrátila som od neho pohľad.
„Vy sa poznáte?“ spýtal sa zaskočený Martin. „Skade, prečo, ako?“ nechápal.
Pozrela som sa na neho a usmiala som sa, no skôr ako som mu mohla odpovedať, prebehol ma Jakub. „Zo školy.“
Nechcela som sa na neho pozrieť, preto som sa pozerala na Martinovú tvár, ktorá sa rozžiarila poznaním. „A fakt.“ Povedal prekvapene. „Mohlo ma napadnúť, že sa poznáte, keď chodíte do tej istej školy.“ Pozrel sa na mňa a potom na Sašu. „Ale to sa musíte poznať i vy dve.“
Pokrútila som hlavou. „Maximálne z videnia.“
Saša prikývla a usmiala sa na mňa. „Prváci sa nestýkajú veľmi z druhákmi. Vlastne je strašne málo prváčok, ktoré sa poznajú či bavia s druháčkami.“
Martin prikývol na znak, že chápe. „A skade sa poznáš s Jakubom?“ spýtal sa ma a mne prebehlo v hlave, rôzne myšlienky.
„Kamaráti sa s Miškou.“ Povedal Jakub a ja som prikývla.
„Počkať!“ stopol Martin svojho mladšieho brata. „Miška – tvoja najlepšia kamarátka,“ ukázal na mňa a potom pozrel na Jakuba. „A Miška z intráku je tá istá osoba?“
S Jakubom sme prikývli. Vôbec som sa na neho nepozerala, ale vedela som, že prikývol a dodal: „Čo vieš vlastne Lucii?“
Usmiala som sa na Jakuba, ktorý sa na oplátku škeril. No, nepozerala som na neho dlho. Nevydržala som to. Keď som sa pozrela späť na Martina, vyzeral trochu zaskočený a v tvári mal divný pohľad. Chytil ma za ruku a usmial sa. Úsmev som mu opätovala.
„Skade sa vlastne poznáte vy dvaja?“ spýtala sa nás Saša po dlhom a napätom tichu.
„Zoznámil nás Tadeáš.“ Odpovedal pokojne Martin. Prikývla som a on pokračoval: „Je to Luckin brat a ja som s ním pracoval. Fajn chalan.“
Zasmiala som sa, čím som upútala ich pozornosť. „Je to pako.“ Zamrmlala som. „Ale mám ho rada.“
ˆ.ˆ
„Miška, choď mi kúpiť kávu.“ Povedal ten neznámi chalan a usmial sa na ňu. Miška sa zdvihla a ja som sa na ňu prekvapene pozrela.
„Odkedy si slúžka?“ spýtala som sa jej prekvapene. Ona sa na mňa pozrela a nechápavo sa usmiala. Pozrela som sa na toho chalana, ktorého si meno nepamätám a usmiala som sa na neho. On mi úsmev opätoval.
ˆ.ˆ
„To je naozaj zábavne, že sa s ním poznáš!“ usmial sa na mňa Martin, keď sme čakali na autobus, ktorým som mala ísť domov. „Prečo si mi nepovedala, že sa poznáte?“
Prekvapene som sa na neho pozrela, dúfajúc, že rozoznám ako to myslel. Nevyzeral nahnevaný, ani sklamaný, vyzeral v pohode. „Ja som nevedela, že je to tvoj brat.“ Odpovedala som mu pokojne. On sa na mňa usmial a prikývol.
„Ale mohla si to tušiť.“ Pokračoval.
Nechápavo som sa na neho pozerala. „Nepoznáme sa až tak dlho, že by som poznala celú tvoju rodinu a naopak.“ Povedala som trochu uštipačne. On sa na moje prekvapenie zasmial.
„To je pravda, ale poznáme sa už päť mesiacov!“
„Áno, ale z toho chodíme spolu, koľko?“ spýtala som sa ho rečníckou otázkou, na ktorú som si chcela v zapätí odpovedať, ale on ma predbehol:
„Mesiac aj tri dni.“
Prekvapená faktom, že vie, koľko spolu chodíme, som nereagovala. Musela som vyzerať smiešne, lebo sa zasmial. To ma prebralo a ja som mu jemne tresla po ramene.
ˆ.ˆ
„Za pár mesiacov budú Vianoce a ja budem mať narodeniny.“ Povedala som od veci. On sa na mňa prekvapene pozrel.
„Kedy máš narodeniny?“
„1. Decembra,“ odpovedala som mu poslušne a zaškerila som sa. On sa zasmial.
„Ja mám o necelé tri týždne neskôr ako ty.“
ˆ.ˆ
„Takže sa zajtra stretneme?“ spýtal sa ma s nádejou v hlase. Smutne som sa na neho pozrela.
„Prepáč, ale zajtra nemôžem.“ Povedala som popravde. On vyzeral prekvapene.
„Prečo?“
„Nemôžem sem chodiť každý deň,“ povedala som mu pravdu a aj mne to znelo ako výhovorka.
„Prečo ako?“ stále nechápal.
„Musím strážiť aj mladšiu sestru a rodičom to bude divné, že sem stále chodím.“ Usmiala som sa na neho a pobozkala som ho. „K tomu sa musím učiť.“
Nadvihol prekvapene obočie. „Učiť?“
Zasmiala som sa. „Fajn! Neučila by som sa ani keby neviem čo!“
On nijak nereagoval, iba sa zamračil. Prevrátila som oči a sklamane si vzdychla. Nepochopil ma. „A popravde, nemôžeme spolu stráviť každý deň – čoskoro si budeme liezť na nervy! Poznám sa!“
ˆ.ˆ
„Ahoj,“ pozdravila som chalana, ktorý ku mne prišiel. Usmial sa na mňa a odpovedal mi tým istým pozdravom.
„Čo ty tu?“ spýtal sa ma nechápavo.
„Čakám, kto si pôjde som ňou zapáliť.“ Odpovedala som pokojne a trochu zúfalo som sa spýtala: „Pôjdeš?“
ˆ.ˆ
„Znie to ako výhovorka, aby si som ňou nemusela tráviť čas.“ Povedal smutne Martin. Zamračila som sa, ale moja tvár nadobudla neveriacky odtieň.
„Aj tebe to tak znie?“ spýtala som sa ho neveriacky, ale už normálne som dodala: „Ale nie je to! Koľko sme sa stretávali ešte ako kamaráti?“ spýtala som sa ho.
„Dvakrát do týždňa.“ Odpovedal mi poslušne.
„A koľko sa stretávame teraz?“
„Skoro každý deň.“
„Presne!“ povedala som víťazne. „Pamätáš si, čo som ti raz písala? Že som človek, ktorý potrebuje zmeny?“
Martin sa zamračil a podozrievavo sa spýtal: „Čo tým myslíš?“
Vzdychla som si. „Myslím tým, že nemôžem byť každý deň s jedným človekom, potrebujem zmenu a hlavne nejaký ten spád!“
Martin sa netváril pochopene, skôr zmätene a ja som pokračovala: „Nemôžem robiť rozhodnutia na poslednú chvíľu.“
Stále sa netváril, že chápe a ja som si vzdychla. „Zvykla som si, že som urobila neplánovanú vec – išla som ku kamoške, pod smiešnou výhovorkou, alebo som išla piť s priateľmi.“
„Dobre, to chápem.“ Povedal, ale stále sa tak netváril.
„Teraz tie rozhodnutia nemôžem urobiť – nie je nutné ich urobiť, ale potrebujem vedieť, že som slobodná.“ To posledné slovo som zdôraznila.
ˆ.ˆ
Mráz štípal a ja som cítila, že mám celé červené líca a nos. Nečudo. Bol december a sneh, ktorý sa pomaly topil.
„Takže ideš domov?“ spýtala som sa ho s úsmevom. On prikývol. „To sa máš.“
„Tak choď aj ty.“
„Nemôžem, čo doma?“ spýtala som sa ho so smiechom. „A k tomu, mám chuť sa opiť.“ Dodala som, keď som si spomenula na včerajšok.
„Tak si doma niečo daj!“ radil mi.
Zasmiala som sa. „Sama, sorry, ale veľká nuda.“ Povedala som popravde.
„Tak poď ku mne!“ povedal naraz a ja som sa na neho prekvapene pozrela. „Pôjdeme ku mne piť.“
ˆ.ˆ
„Počkaj, toto nechápem.“ Povedal. „Ako myslíš slobodná?“
„Myslí tým, že nikto ma neobmedzuje.“ Vysvetlila som trpezlivo. „Dokonca ani rodičia.“
Martin prikývol. „V poriadku,“ začal: „potrebuješ slobodu aby si robila nečakané rozhodnutia a chceš byť s kamarátmi.“
„Áno,“ prikývla som. „Ľúbim ťa, ale naozaj…potrebujem trochu slobody.“
Dlho nikto nič nehovoril. Ja som nevedela čo ďalej povedať aby som to neskazila viac. Asi nie som na dlhé vzťahy. Pomyslela som si trpko a v cez žalúdok mi prešiel nepríjemný pocit. Napokon sa ozval Martin:
„Chápem ťa a tiež ťa ľúbim.“ Pozrela som sa na neho a videla som ako mu iskrí v očiach. „Chcem aby si bola šťastná.“ Dodal a usmial sa. Naklonila som sa k nemu a pobozkala som ho.
ˆ.ˆ
„Hej! Vráť mi ho!“ zasmiala som sa a naťahovala som sa pre svoj mobil, ktorý držal vysoko nad hlavou. „Ale no.“ Našpúlila som pery a on sa zasmial, ale mobil mi nevrátil.
„Musíš poprosiť.“ Povedal a ja som na neho zazrela. Zamračila som sa a vyskočila som aby som na mobil dočiahla. Jediné čo som dosiahla bolo, že som sa skoro strepala na zem. Chytila som sa ho a zacítila som mobil, ktorý mal vo vrecku. Opatrne som ho vybrala aby si to nevšimol, ale mala som smolu.
„Hej,“ povedal a ja som sa zasmiala.
„Teraz mám niečo čo je tvoje!“ povedala som víťazoslávne. On sa zasmial a načiahol sa pre mobil, ktorý som, ale nepustila z rúk. Vtedy som si všimla, že je nejako blízko mojej tvári.
ˆ.ˆ
Usmiala som sa na neho šťastne. „Ďakujem, že to chápeš.“ Povedala som do jeho perí, keď som sa sklonila k bozku. Neviem ako dlho sme sa bozkávali, ale príchod autobusu nás vyrušil.
„Takže sa zajtra nevidíme?“ spýtal sa ma a ja som prikývla. „Budeš mi zajtra chýbať.“ Povedal a ja som sa zasmiala.
„Aj ty mne, ale o to sa na teba budem tešiť viac.“ Povedala som skôr ako som sa postavila do radu, čakajúc kedy konečne pôjdem do tepla. Veď je december a je naozaj zima. Keď som konečne nastúpila, zamávala som mu.
ˆ.^
Vystúpili sme z autobusu a on ma chytil za ruku. Bolo to zvláštne, ale bola som rada. Jeho dlaň zohrievala tú moju a naopak.
Pomaly sme došli k nim. Otvoril dvere a prikázal mi nech počkám chvíľu a tak som čakala. Keď sa znovu objavil vo dverách, pozval ma dnu. „Mamina je doma, ale spí. Je po nočnej.“ Povedal a ja som prikývla.
ˆ.ˆ
Prešiel týždeň od toho, že som zistila, kto je Martinov brat. Za celý týždeň som sa s ním stretla asi dvakrát a ako som mu vtedy povedala – viac som sa na neho tešila. A dosť som aj premýšľala. Ale teraz nebol čas na premýšľanie. Vystúpila som z autobusu a hneď som si všimla aj Jakuba a Sašu.
Stáli tam spolu s Martinom a čakali na mňa. Keď ma Saša zbadala zamávala mi a ja som k nim prišla. Celá nesvoj.
„Ahojte,“ pozdravila som ich a pobozkala som Martina.
„Ahoj, zlato.“ Usmiala som sa nad tou prezývkou. „Ideme do toho kina a zistil som, že ide aj Jakub so Sašou, pridajú sa k nám.“
Usmiala som sa na spomenuté osoby. „Dobre.“ Povedala som, vediac, že sa na viac nezmôžem.
ˆ.ˆ
Sadli sme si na gauč a on začal prepínať stanice. Nakoniec nechal hudobný program a pozrel sa na mňa. Oprela som sa a usmiala som sa na neho, trochu nesvoj. Naklonil sa ku mne bližšie a pobozkal ma. Bozky som mu opätovala.
Neviem ako dlho sme boli samí, ale otvorenie dverí nás vytrhlo z našej činnosti. Vo dverách stála prekvapená staršia žena, ktorá sa práve zobudila. Pozerala na nás prekvapene.
„Nevedela som, že prídeš.“ Povedala a hneď na to sa zamračila.
„Som chorý.“ Odpovedal Jakub a ja som sklonila pohľad.
„A bozkávaš ju?“ spýtala sa nechápavo. „Chceš aby bola chorá?“
To ma prekvapilo, ale nedala som na sebe nič znať. Žena ešte niečo povedala a zatvorila dvere. Pozrela som sa na Jakuba, ktorý sa usmial.
ˆ.ˆ
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa ma Martin, keď sme boli konečne sami. Pozrela som sa na neho nechápavo.
„Nie, prečo?“ spýtala som sa.
„Neviem, zdáš sa mi trochu čudná, keď sme boli v kine. Vlastne už na zástavke.“ Povedal trochu nechápavo. „Vadil ti snáď Jakub so Sašou?“
Pokrútila som hlavou. „Nie, iba som to nečakala.“
Martin prikývol, ale nie som si istá či mi veril. Vzdychla som si. „Môžeš mi veriť.“ Povedal potichu Martin.
Sklonila som hlavu a zamrmlala som: „Ja viem, len sa bojím.“
„Čoho?“ nechápal.
„Ako budeš reagovať.“
„Načo?“
Vzdychla som si, naberajúc trochu odvahy. Nakoniec som to vzdala a povedala som mu: „Kedysi som niečo riešila s Jakubom.“
Martin nič nepovedal a ja som odmietala sa na neho pozrieť. Nakoniec som dodala: „Nevyšlo to a ja neviem čo k nemu cítim.“
Toto priznanie ma stálo veľa úsilia. Najprv som mu to nechcela povedať, ale musela som. Inak by som to musela ukončiť, lenže na to nemám síl.
„A ti k nemu niečo cítiš.“ Martin sa nepýtal, iba konštatoval.
Pozrela som sa na neho. „Ja neviem.“
„Nevieš?“
„Nie, neviem.“ Odpovedala som pravdivo.
„Chcela si mi to niekedy povedať?“ spýtal sa naštvane. Zamračila som sa a pokrútila som hlavou. „Nie?!“ nechápal.
„Nie.“ Potvrdila som to.
„Prečo?“ spýtal sa nahnevane, ale zároveň frustrovane.
„Neviem, bála som sa!“
„Čoho?!“ nekričal na mňa, ale ja som mala taký pocit. Neodpovedala som mu a on mi tú otázku zopakoval.
„Neviem!“ skríkla som a všimla som si, že pár ľudí sa na nás pozrela. Ignorovala som ich.
„Čo ku mne vlastne cítiš?“ spýtal sa potichu a trochu sa mu lámal hlas. Neodpovedala som a on to bral ako odpoveď. Otočil sa a chcel odísť.
„Martin,“ oslovila som ho a on zastal. „Nechoď.“
„Pche!“ odfrkol si. „Príď za mnou keď budeš vedieť čo ku komu cítiš!“
Nemala som síl ísť za ním. Nemala som síl na nič. Cítila som ako slzy začali padať nadol mojou tvárou a jedine na čo som myslela bolo: Tohto som sa bála.
ˆ.^
Prešiel týždeň odkedy som ho naposledy videla. Skúšala som sa sním kontaktovať, ale nemala som síl na to, aby mi odpovedal na správy každú pol hodinu. Nechala som to napokon tak.
Lenže týždeň prešiel a mi sme išli piť. Bola som veľmi opitá a nakoniec som trucovala, že nejdem na autobus domov.
„My aj tak musíme ísť!“ povedal Jakub.
„Ale ja nechcem!“
Jakub si vzdychol a pobozkal ma. Urobil pár krokov a ja som sa zamračila. Pozrela som sa na jedného chalana, ktorého meno si len matne vybavujem a podišla som k nemu. Z trucu som ho pobozkala.
A vtedy sa to všetko skončilo. Začal ma ignorovať a robil sa, že som vzduch. Vlastne horšie ako vzduch. Najhoršie na tom je, že je to rok.
Rok som na neho namotaná a neviem ku komu čo cítim. „Príď za mnou keď budeš vedieť čo ku komu cítiš!“ To mi povedal Martin pred týždňom. Teraz sú Vianoce a ja sa pozerám na darček, ktorý je pre neho.
Zavrela som oči. Čo k nemu cítim? Neviem. Chcem aby to skončilo? Nie. Ľúbim ho? Sakra! Áno! Milujem ho? Neviem.
Otvorila som oči a pristihla som sa pri tom ako sa hrám z náramkom, ktorý mi dal. Pozrela som sa na neho. Obyčajný strieborný náramok. Lenže toľko toho vystihuje. Milujem aký je pozorný. Pomyslela som si a hneď nato som sa zarazila. Milujem.
Šťastne som sa usmiala. Áno, milujem….
ˆ.ˆ
Zaklopala som na dvere bytu a čakala som kedy mi niekto konečne otvorí. Dúfala som, že sú doma. Že je doma Martin. Bola som tu iba dvakrát – raz z Jakubom a druhýkrát s Martinom. Bratia.
Dvere sa konečne otvorili a vo dverách stál Jakub. Zamračila som sa a on urobil to isté. „Čo chceš?“ vyštekol na mňa.
„Hľadám Martina, je tu?“ spýtala som sa ho a on neodpovedal. „Tak?“
„Nechce ťa vidieť.“ Povedal, ale zdal sa trochu nervózny. Privrel dvere.
„Tak ho zavolaj!“
„Nepočuješ? Nechce ťa vidieť!“ presadzoval si svoje. Zamračila som sa.
„Zavo-„ skôr ako som mohla dopovedať, vo dverách sa objavila osoba, ktorú som hľadala.
„Lucia?“ spýtal sa ma a mňa zovrel nejaký nepríjemný pocit v žalúdku. „Čo tu robíš?“
„Hľadám ťa.“ Odpovedala som pokojne, ale cítila som ako mi buší srdce.
„Martin nemá to-„ začal Jakub, ale Martin ho prerušil mávnutím ruky.
„Choď dnu, hneď som späť.“ Povedal mu a Jakub zdráhajúc ho poslúchol. Zostali sme sami. „Čo chceš?“
Prehltla som. Teraz sa mi to nezdalo ako dobrý nápad. „Chcem sa s tebou porozprávať.“
„Ale ja nechcem.“ Odpovedal mi pokojne. Zamračila som sa a pozrela som sa na nohy. Vtedy ma napadlo, že som mu niečo chcela dať.
Z tašky som vybrala hranatý balíček. Podala som ho Martinovi. „Čo to je?“ spýtal sa podozrievavo.
„Vianočný darček.“ Odpovedala som pokojne, čudujúc sa kde som ten pokoj nabrala. „Šťastné a Veselé.“
Sklonila som pohľad, ale počula som ako rozbaľuje ten darček. Po chvíli ticha sa šeptom spýtal: „O čom si sa chcela porozprávať?“
S úsmevom som sa na neho pozrela. V jeho slovách chýbal ten odmietajúci tón za čo som bola vďačná. „Mýlila som sa.“
Martin sa zamračil, nechápajúc čo myslím a tak som vysvetlila. „Viem čo k tebe cítim.“
„Možno ma to nezaujíma.“ Povedal a ja som sa usmiala.
„Ja ti to aj tak poviem.“ Vyzeral, žeby mi najradšej zabuchol dvere pred nosom, ale ja som iba vážne povedala: „Milujem ťa.“
„A čo Jakub?“ spýtal sa trochu nesvoj.
„Je to minulosť, len som si to musela uvedomiť.“ Odpovedala som popravde. Martin urobil pár krokov ku mne a vážne mi pozrel do očí.
„Vieš,“ začal pomaly. „Ja som si už dávno uvedomil, že ťa milujem.“
Skôr ako som mohla zareagovať, pobozkal ma.