Všetci stále kľačali a Sania, hoci jej báseň sa už skončila pokračovala ďalej. Slová sa jej zrazu sformovali v hlave a ona mala také zvláštne tušenie, že ich jednoducho musí povedať.
Ja a priatelia moji,
nech sa naša mágia spojí.
Slová naše nech zaletia tam,
Dúfame, že nie ste tam sám.
Pri týchto veršoch sa stalo niečo prapodivné, čo si nevedel nikto vysvetliť. Z ľudí začal stúpať tenký, takmer neviditeľný biely pramienok. Z každého vytekal a spájal sa do jedného obrovského, ktorý nad čiernou hrobkou formoval guľu. Vyzeralo to, ako číra energia. Nikto si to však nevšimol, pretože všetci upierali zrak na zem. Len Sania zdvihla pohľad a pri pohľade, na tú guľu energie zalapala po dychu. Vstala a v tom sa jej ústa otvorili a ona hovorila ďalej, no akoby si toho ani nebola vedomá.
Po tvári sa mi kotúľa slza,
V hlave zrodila sa mi múza.
Čierna hmla sa odvalila,
Tajomstvo mi odhalila.
Nechala svoju slzu voľne stiecť po líci a ako hovorila posledné dva verše obrátila sa chrbtom k hrobkám, a na konci uličky medzi stoličkami uvidela akúsi čiernu hmlu, ktorú pomaly rozfukoval neexistujúci vietor, až sa úplne stratila a namiesto hmly, tam stál človek. Muž, odetý v dlhom čiernom hábite, ktorý jej bol tak dobre známy. Vysoký, čierne vlasy až takmer po plecia, mramorovo bledá pleť a ho bol od nej ďaleko, jasne rozoznala čierne oči.
Na Zemi sa zázrak stal,
Veď on predsa z mŕtvych vstal!
Mágia dávna ďakujem ti,
Sme to my, tvoje deti.
Posledná strofa jej básne a vo vzduchu akoby sa zlomilo akési napätie. Guľa naplnená mágiou nad hrobkou zmizla a všetci s tichým mumlaním vstávali a nechápavo sa obzerali smerom, kam sa Sania pozerala. Ozývali sa prekvapené výkriky a zadržiavanie dych, ale Sania nič z toho nevnímala. V hlave sa jej pomaly skladala skladačka toho, čo sa tu práve odohralo. Neisto vykročila vpred, ale v duchu sa rýchlo pokárala. Sania Winterová predsa nechodí ako roztrasená bábika! A tak sa rýchlo narovnala a pevným krokom vykročila späť. Po jej boku kráčal Potter, ale všetci ostatní len nemo stáli a pozerali sa. Saniu to v duchu potešilo, pretože keby sa naňho všetci vrhli, zrejme by utrpeli vážnu ujmu na zdravý.
Vzdialenosť medzi nimi obaja prekonali v rekordne krátkom čase.
,,Pán profesor ste to vy?“ oslovil ho ako prvý Potter, zatiaľ čo si ho Sania nenápadne obzrela. Vypadal rovnako, ako si ho pamätala zo svojho siedmeho ročníka.
,,Profesor? Ja som profesor?“ opýtal sa pokojným hlasom, ale prekvapene nadvihol obočie. Ajéje! Pomyslela si Sania. Takže toto bude asi problém.
,,Áno, ste!“ prikyvoval Potter a Sania musela použiť všetko svoje sebaovládanie, aby nad jeho správaním nepretočila očami. Choval sa dosť nerozumne.
,,Učili ste na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej a…“ chcel mu Potter pomôcť, ale Snape naňho stále nechápavo pozeral a tak sa Sania rozhodla zakročiť. Pristúpila k nim trochu bližšie.
,,Potter, nemôžete naňho tak zhurta, práve vstal z mŕtvych!“ napomenula ho trochu podráždene, aj keď ten tón nemala v úmysle použiť. Pri jej slovách sa profesor mykol a uprel na ňu pohľad svojich čiernych očí.
,,Spomenul ste si?“ otravoval ho Potter, ale Snape ho ignoroval. ,,Sania Winterová.“ Vyslovil Saniine meno a ona iba prikývla a pousmiala sa, aj keď bolo zvláštne, prečo si nepamätal seba, ale ju. ,,Myslím, že by bolo rozumnejšie, keby sme išli niekam, kde nie je toľko ľudí.“ Navrhla Sania a snažila sa ignorovať tiché mumlanie ľudí naokolo, ktorí si ich zvedavo obzerali a šepkali si medzi sebou zrejme nejaké svoje bláznivé teórie.
,,Konečne nejaké rozumné slová.“ Skonštatoval Snape svojím chladným hlasom a Potter iba prikývol. Náznakom ruky zavolal svojich dvoch priateľoch a potichu im čosi povedal načo obaja prikývli. Následne Potter vykročil smerom k hradu a Sania spolu s profesorom ho mlčky nasledovali. Keď vošli do hradu zamierili do riaditeľne. Tú cestu si Sania pamätala viac než dobre. Keď Potter zadal heslo vystúpili po
otáčajúcich sa schodoch a vošli do riaditeľne, kde ich sledovali portréty bývalých riaditeľov a riaditeliek. Za stolom riaditeľky McGonagalovej visel portrét Albusa Dumbledora, ktorý sa na nich veselo usmieval.
otáčajúcich sa schodoch a vošli do riaditeľne, kde ich sledovali portréty bývalých riaditeľov a riaditeliek. Za stolom riaditeľky McGonagalovej visel portrét Albusa Dumbledora, ktorý sa na nich veselo usmieval.
,,Takže, keď už tu nie je veľa ľudí,“ začal Potter a strelil pohľadom po Sanii. ,,čo všetko si pamätáte pán profesor?“ položil mu Poter základnú otázku.
,,Pamätám si ako Voldemort vládol svetu, ako proti nemu Dumbledor a ostatní bojovali. Spomínam si na Rokfort a na študentov viem ich mená, ale neviem, aký sú.“ Snažil sa vysvetliť Snape a podľa zamračeného pohľadu sa dalo ľahko zistiť, že sa snaží na niečo si spomenúť.
,,Tak to vyzerá, že si nepamätáte len veci, ktorá sa týkajú vašej osoby.“ Zamyslela sa Sania. Bolo to zvláštne, ale ešte zvláštnejšie bolo, že sa práve rozprávala s mužom, ktorý pred rokom zomrel.
,,Slečna Winterová bude mať zrejme pravdu. Vždy som sa čudoval, prečo vás triediaci klobúk nezaradil do Bystrohlavu.“ Ozval sa zo svojho obrazu Dumbledor.
,,To preto, lebo mám radšej zelenú ako modrú.“ Odpovedala mu Sania s úškrnom.
,,A samozrejme si ešte pamätám vás.“ Doplnil Snape a rukou kývol smerom k Sanii, ktorú napadla jedno otázka. ,,A čo všetko o mne viete?“ spýtal sa ho.
,,Sania Winterová, žiačka Slizolinskej fakulty, máte brata o dva roky staršieho, nadanie na Elixíry. Pochádzate zo starobylého rodu, rodičia zomreli pri odpore proti Temnému pánovi. Ste bystrá, tvrdohlavá a zdatná v dueloch. Temný pán sa vás pokúšal získať na svoju stranu, ale vy ste odmietli. Úspešne ste ukončili Rokfort a získali ste Červený diplom z Elixírov a po skončení školy ste sa chceli venovať práci s Elixírmi. Obľúbená farba je zelená, veľkosť topánok je 39 a máte čiernu sovu menom Zera.“ Ukončil svoj monológ a Sania sa pristihla, že mierne pootvorila ústa nad množstvo informácií, ktoré o nej práve povedal. Rýchlo ústa zavrela a rozmýšľala čo má na to povedať.
,,Ako vám vrátime vaše spomienky?“ opýtala sa, aby odviedla pozornosť od toho, že Snape o nej toho toľko vie, aj keď to vlastne ani sama nevedela.
,,Niekto vám ich musí pripomenúť. Myslím, že podobne to funguje aj u muklov, keď majú amnéziu. Takže, teraz už len nájsť niekoho, kto o vás vie čo najviac a ten vám ukáže spomienky na vás.“ Povedal Potter a pozrel sa na Dumbledora či súhlasí a ten s úsmevom prikývol. ,,Správne môj chlapče.“ Prehovoril veselo.
,,Ale koho? Najviac o vás vedel samozrejme pán riaditeľ.“ Potter si frustrovane povzdychol a sadol si do kresla pred stolom zatiaľ čo profesor sa posadil do druhého.
,,Predpokladám, že slečna Winterová bude najvhodnejšia. Keďže si ju profesor pamätá. A navyše vie toho o ňom dosť.“ Povedal Dumbledor a pozrel na Saniu svojimi modrými očami spoza polmesiačikových okuliarov. Pri poslednej vete sa Sania trochu začervenala, ale rýchlo sa ovládla a nikto si nič nevšimol.