3. kapitola
11. 3. 2011 – bližšie neurčená nočná hodina, vnúti zafajčeného taxíka
Doboha, tu sa nedá dýchať. Prisahám, že by som všetkých fajčiarov najradšej vyvesila za nohy do prievanu. To si ani trochu neuvedomujú, ako strpčujú obyčajným ľuďom život? Keď budem musieť ešte chvíľu dýchať ten humus, podpálim tomu taxikárovi vlasy. Je mi jedno, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou vybúrame. Moje nervy sú príliš krehké a po dnešku sú úž napnuté na prasknutie.
Seriózne. Ako sa na našej planéte môžu existovať také nafúkané bytosti, ako sú anjeli? Byť Najvyšším, hneď im pristrihnem krídla. Samozrejme, to myslím obrazne, pretože oni žiadne nemajú. Aj keď väčšina svetovej literatúry tvrdí opak. Je to mýtus, ktorí si vytvorili, aby sa spravili zaujímavejšími. A keďže väčšina ľudí živého anjela v živote nevidela, alebo aj videla, ale nevedela o tom, tento neskutočný dríst pretrval až do dnešných čias.
Pravdou však je, že anjeli sú horší než tŕň v zadku. Obzvlášť jeden. Gabriel. Najdôležitejší z najdôležitejších. On jediný zo všetkých žijúcich anjelov má prístup do súkromných komnát Najvyššieho. Všade, kde sa zjaví, ľudia na neho hľadia takmer s rovnakou zbožnosťou, ako na nášho Pána. Ani ja som nebola výnimka. Až dodnes. Ako po mne môže chcieť, aby som sedela so založenými rukami? Ten ma naozaj dobre nepozná.
Ale na druhú stranu to nevyšlo z jeho hlavy. Bol to priamy rozkaz od Najvyššieho. Rozkaz, ktorý som neposlúchla. Zrejme mám u neho teraz pekný prúser. Čo ak do mňa hodí blesk, len čo vystúpim z taxíka? Nie, to by neurobil, on je predsa milosrdný. Ale vyraziť by ma mohol. Ja by som to na jeho mieste určite spravila. A ku Gabrielovi som sa chovala ako prvotriedna mrcha. Ale veď si to zaslúžil, dofrasa. Alebo nie? Tentoraz som to asi naozaj riadne posr…
Na tom však už teraz nezáleží. Následky svojich činov budem znášať potom. Hlavne, že mám stopu, ktorá pomôže ukončiť to šialenstvo v Japonsku. Srdce mi zovrie úzkosťou, keď pomyslím, čo sa tam práve deje. Zemetrasenie bolo iba začiatok. Ním vyvolané vlny cunami zmietli všetko, čo im stálo v ceste. A navyše som pred chvíľou počula, že sa im poškodil aj reaktor vo Fukušimskej jadrovej elektrárni. Sú toho plné správy a internet. Niektorí ľudia sa už teraz boja druhého Černobyľu. A ja spravím všetko pre to, aby sa ich nočné mory nenaplnili…
Po tom, čo Raven zanechala jedného naštvaného anjela a svoje teamové partnerky zarazene stáť v knižnici, najskôr nevedela, čo robiť. Bezradne sa potulovala po Inštitúte a obdivovala jeho starodávnu nádheru. Kedysi to bol zámok. Miesto, kde človek mohol zazrieť skutočných šľachticov a pobehujúce služobníctvo. Postavili ho v dvanástom storočí, teda aspoň sa to ľudia domnievali. Prvá písomná zmienka o ňom totiž pochádzala z roku tisícstotrinásť. Vraj to spočiatku bola iba obyčajná drevená budova, ktorá prešla toľkými prestavbami, až dostala svoj terajší moderno-renesenčno-gotický vzhľad. Hlavne ten moderný štýl pôsobil ako päsť na oko. Raven ho v duchu považovala za urážku toho historického miesta. I keď sama musela uznať, že život bez pc študovne a veľkej plazmovej telky v klubovni by si asi ťažko vedela predstaviť. Zato špičkovo vybavenú telocvičňu by zrušila bez zaváhania. Fyzickú námahu nenávidela. Jediný šport, ktorý kedy robila, bol pochod k chladničke a zasa nazad. Iba svojmu zázračnému metabolizmu vďačila za to, že už dávno nebola širšia ako dlhšia. Nebola síce ani najchudšia, ale rozhodne nepotrebovala veľkosť XXL. Zatiaľ.
Práve začala uvažovať, či si ako náplasť na nervy nepôjde niečo zajesť, keď sa jej v hlave rozsvietila malá žiarovka. Rozbehla sa ako vystrelený šíp opačným smerom, než pôvodne mierila. Zastavila sa až vo svojej obrovskej izbe, ktorú zdieľala ešte s ďalšími troma dievčatami. Nemala spálňu s Yukari ani Callisto, pretože každý mal izbu s tým, kto mal rovnaké alebo aspoň podobné schopnosti. Z čoho logicky vyplýva, že Ravenine spolubývajúce boli tiež čarodejnice. Na druhej strane zásahové teamy sa skladali podľa toho, kto sa najlepšie dopĺňal, aby bol team v rovnováhe. Na zreteľ sa pritom brali inteligencia, fyzická sila a schopnosti. Vždy sa skladali iba z troch členov, čo predstavovalo dostatočné množstvo sily na odrazenie nepriateľa a popritom nevzbudilo pozornosť.
Takže keď ryšavka vpálila do izby ako namydlený blesk, vo dverách sa zrazila so svojou spolubývajúcou Astrid. Tá si iba prišla po nejaké zabudnuté učebnice. „Au, čo ti šibe? Dávaj bacha, kam šliapeš,“ vyprskla naštvane. Raven si ale jej hlasné prejavy protestu nevšímala. Schmatla svoju kabelku a školské sako a bez jediného slova znovu vybehla preč.
***
Namierila si to rovno k východnej bráne. Až keď uvidela starú železnú konštrukciu, ktorá oddeľovala Inštitút od vonkajšieho sveta, spomalila. Upravila si vlasy a upokojila nepravidelný dych. Nechcela, aby ju vrátnik zazrel v dezolátnom stave. Navyše rozrušenú. Vyvolalo by to príliš veľa nechcených otázok. A o tie ona teraz vôbec nestála. Vedela, že povolenie vychádzať z Inštitútu majú iba profesori, tréneri, teamy odvolané na misiu a študenti (aj keď to nie je celkom presný termín pre miestne decká), ktorí mali špeciálne povolenie. A ona momentálne nespadala ani do jednej tejto kategórie. Ale zúfalo sa potrebovala dostať von. Ešteže starý Albert bol povestný chlipník. Stačilo sa na neho milo usmiať, zatrepotať mihalnicami a mladé teenagerky si nikdy nemuseli robiť starosti. Hocikedy zdupkali rovno spod nosa svojich trénerov a profesorov bez toho, aby niektorí z nich niečo tušil. A občas dokonca prepašovali aj nejaký ten proviant v podobe alkoholu maskovaného vo fľašiach od minerálky alebo coly.
Chalani to ale už mali horšie. Na tých Albert striehol priam orlím zrakom. Kedykoľvek ich pristihol, ako sa nenápadne snažia vytratiť von, predhodil tých bezbranných úbožiakov hnevu profesorov. Za opustenie Inštitútu bez povolenia decká dostávali tie najtvrdšie tresty. Horšie už dopadali iba tí, ktorým objavili prepašovaný chľast, porno, alebo dakoho prichytili, ako sa vkráda do izieb opačného pohlavia. Hlavne pri tom poslednom sa vždy spustil najväčší poplach.
Narmer raz musel celé tri týždne čistiť záchody celého Inštitútu iba preto, lebo ho Adele našla v Raveninej izbe dávno po večierke. A pritom sa správali absolútne slušne. Iba sa rozprávali o vtedy novom Spidermanovi 3. Film síce nestál za nič, ale obaja si aj tak užili zriedkavý deň voľna, keď si všetci mohli robiť, čo chceli. Aj keď sa to zhrozenej staršej čarodejnici snažili vysvetliť, nepočúvala ich. Vzala do ruky prvú vec, čo jej prišla pod ruku a oboch strašne vytrieskala. Nebrala ohľad ani na Ravenine tri spolubývajúce, ktoré sa ustrašene schovávali pod paplónmi. Potom obom uložila trest a Narmera vytiahla z izby za ucho. Ten strachopud sa potom celé dva mesiace s Raven nerozprával. Bál sa, že by sa incident zopakoval.
Raven sa však trestov nikdy neobávala. Prijímala ich hrdo, so vztýčenou hlavou. Za svoj pomerne krátky život sa rozplakala iba raz. Stalo sa to, keď ju jeden profesor vytrieskal ukazovadlom od tabule pred celou triedou. Už sa ani nepamätala za čo. Jedno ale vedela s istotou: Nikdy viac neprejavila svoju slabosť. Najmä nie pred iným človekom. Sama sebe sľúbila, že nič podobné sa už nikdy nezopakuje. Že nebude fňukať ani nariekať. Pretože človeku to aj tak nikdy nepomohlo. A svoj sľub dodržala.
Preto aj keď predstúpila pred Alberta, aby ho požiadala, či by nebol taký láskavý a nepustil ju na pár hodín von, tvárila sa tak sebaisto a nevinne, že staré oči znudeného vrátnika nič nepostrehli. Práve naopak. Cítil sa polichotený, že sa o neho zaujíma také milé mladé pekné dievča. „Ale iste, slečna,“ povedal ochotne, krivo sa na ňu usmievajúc. Raven mu úsmev vrátila, ale v duchu si gratulovala. Bolo to ľahšie než vziať malému decku cukrík.
***
Len čo zanechala Inštitút dostatočne ďaleko za chrbtom, znova sa rozbehla. Utekala akoby jej za pätami horelo. Nechcela si to síce priznať, ale bála sa. Bála sa , že by sa pred ňou mohol z ničoho nič zjaviť Gabriel v celej svojej majestátnosti a nasilu ju znovu odviesť tam, kam patrila. Že by na ňu iba raz pozrel tými jeho priezračnými modrými očami, modrejšími než samotná obloha a hneď by uhádol, na čo myslela.
Vlastne sa čudovala, že ju to nenapadlo už skôr. Bola taká hlúpa, až mala chuť sama sebe nafackovať. V celom jej utajenom svete existoval iba jediný človek, o ktorom vedela, že by odpovedal na každú položenú otázku. Ktorý bol dosť informovaný na to, aby jej povedal čo alebo kto spôsobil túto obrovskú katastrofu. A ona rozhodne neodíde, kým ju nedostane.
Mimovoľne zrýchlila a jej slabo trénované telo začalo hlasno protestovať. Pichalo ju v boku, svaly v nohách vypovedávali svoju poslušnosť. Čoskoro dokonca už nevedela ani lapiť stratený dych. Zastavila, ticho preklínajúc svoj vrodený odpor voči športovaniu. Callisto mala asi pravdu, keď vravela, že iba so schopnosťami sa človek ďaleko nedostane. Prečo musí mať tá nadutá zlatovláska vždy pravdu? Zožrala snáď svetovú múdrosť? pomyslela si trpko a rozhodla sa, že zvyšok cesty prejde krokom. Veď keď ju Gabriel nezastavil doteraz, už to nespraví, no nie?
Aj tak ale cítila, ako jej padá kameň zo srdca, keď konečne zbadala cieľ svojej cesty – malé zastrčené starožitníctvo, ktoré mal človek tendenciu prehliadať, ak nevedel, že tam je. Nad vchodovými dverami sa v slabom vánku hompáľala ošúchaná tabuľka s výstižným nápisom Nostalgia. Raven sa naozaj do nej dostávala, keď potlačila starú mosadznú kľučku a visiaci zvonček vo dverách oznámil jej príchod. Okamžite ju ovalila vôňa santalového dreva. Tak príjemne známa, až jej pripadalo, že sa vrátila po dlhom putovaní konečne domov. Svojim zvláštnym spôsobom toto naozaj akoby bol jej druhý domov.
Muž, ktorý stál za pultom v rohu miestnosti prekvapene zdvihol hlavu. V túto hodinu zákazníkov nečakal. Pravdupovediac, nečakal ich nikdy a toto miesto udržiaval iba z nudy. Sám mal toľko peňazí, že keby chcel, môže to tam v momente zabaliť a odsťahovať sa trebárs do vily v Karibiku. Ale niečo také pre neho nebolo. Radšej trávil celé hodiny zavretý so starými haraburdami a nasával ich energiu. V tomto boli dosť podobní. Možno preto si tak dobre rozumeli.
„Salve, Mathias,“ pozdravila. Muž sa usmial veselým srdečným úsmevom ako vždy, keď použila latinský pozdrav namiesto normálneho. Okolo úst sa mu vytvorili malé jamky. Celkovo pôsobil, že nemá viac než tridsať rokov. Zdanie však občas klame. V jeho prípade poriadne. Mathias, čo určite nebolo jeho pravé meno, bol v skutočnosti starý. Veľmi starý. Starší než niektoré kúsky v jeho starožitníctve. Mal orieškovo hnedé vlasy, večne strapaté, trčiace na všetky strany a oči rovnakej farby. Raven z neho raz pri slabej chvíli vypáčila, že býval špiónom Najvyššieho počas Vojny Bohov. Za to ho Najvyšší poctil darom nesmrteľnosti. Dokonca mu ponúkol aj miesto medzi svojimi anjelmi, ale on odmietol. Nikdy jej však neprezradil prečo. A ona sa ho nikdy nepýtala, hoci umierala túžbou dozvedieť sa to. Miesto toho sa utiahol do úzadia a žil si svoj život, do ktorého pustil iba málokoho.
Ani Raven by ho nebola poznala nebyť šťastnej náhody spred niekoľkých rokov. Pamätala sa na to akoby sa to stalo včera. Práve sa vracala s Adele z výcviku v teréne a zbadala partičku detí, ako sa hrajú v parku naháňačku. Bola v Inštitúte iba niečo vyše roka a cítila sa v ňom hrozne osamelá. Poprosila svoju trénerku, či sa k nim aspoň na chvíľu nemôže pripojiť. Adele rázne a tvrdo odmietla. Odôvodnila to tým, že na také rozptýlenie nemajú čas. A tak malé dievčatko využilo svoje schopnosti a prekvapenej nepripravenej trénerke ušlo. Ďaleko sa však nedostalo. Čiesi silné ruky ju schytili za ramená a udržali na mieste. Tá osoba si potom čupla, otočiac brániace sa dieťa tvárou k sebe. „Svoje schopnosti nesmieš používať na verejnosti,“ karhal ju pre ňu vtedy neznámy muž. V svojej detskej popletenej hlavičke si pomyslela, že krajšieho ešte nikdy nevidela. „Ale keď ja sa chcem hrať. Už ma nebaví iba stále cvičiť. Nudím sa,“ ponosovala sa, urazene špúliac pery. Nemala rada, keď jej ľudia hovorili, čo má robiť. Aj keď boli takí pekní, ako tento cudzinec. „Tak maličká sa nudí? To je zlé,“ povedal chápavo, „mali by sme s tým niečo urobiť. Čo by si povedala tomu. keby si vždy, keď sa budeš nudiť, prišla za mnou? Vo svojom obchode mám pár starých bábik, ktoré umierajú túžbou, aby sa s nimi niekto hral.“ „V tvojom obchode?“ spýtala sa, pričom jej jadeitové oči zasvietili zvedavosťou. „Presne tak. Je to tamten,“ kývol hlavou smerom doprava, „ten, čo ho skoro ani nevidno.“
A bolo to. Od toho dňa chodila za Mathiasom takmer vždy, keď dostala voľno alebo krátku priepustku. Stal sa jej najvernejším priateľom. Starším bratom. Dôverníkom. Nikto ju nepoznal lepšie, než tento lišiacky sa tváriaci chlap. Zato ona o ňom nevedela skoro nič. Hoci on tvrdil, že nejestvuje osoba, ktorá by ho poznala lepšie než ona. Aj to bol znak jeho priveľkej uzavretosti.
„Salve, Raven,“ odzdravil. Mal príjemný, mierne chrapľavý hlas. „Čo ťa ku mne privádza v tento nádherný deň? Predpokladám, že kvôli Lujze a Marlene tu nie si,“ ukázal na dve porcelánové bábiky so zlatými a gaštanovými vlasmi. „Nie,“ potvrdila a pritiahla si jednu stoličku z opačného konca miestnosti. „Vieš, že mi sedíš na tovare?“ zatváril sa dotknuto. Ju však neoklamal. „Tento starý šunt? Ale prosím ťa, o to by nezakopol ani pes.“ „Juj, aká si ty len hustá, odkedy ti dali povolenie zabíjať starovekých. Ako mi len chýbajú časy, keď si tu ešte pobehovala ako splašené vtáča, ktoré nevedelo, kam skôr skočiť. Vtedy si síce všeličo porozbíjala, ale mala si k tomu patričnú úctu,“ vzdychol, akoby ho vážne ranila. Ibaže v tvári mu až moc šklbalo. Raven vedela, že nechýba veľa a rozosmeje sa srdečným smiechom. „Stále k nim mám úctu,“ povedala nežným hlasom plným emócii. To ho zarazilo. Mladá čarodejnica, rovnako ako on, málokedy dávala najavo, čo naozaj cíti. Teda pokiaľ nešlo o hnev a sarkazmus. Tým sršala priam neustále.
Konečne si ju poriadne prezrel. Oblečená bola v čiernej sukni, končiacej tesne pod kolenami, bielej košeli s fialovou kravatou a čiernom saku. Na ňom mala fialovou niťou vyšitý znak Inštitútu pre nadané deti. Zobrazoval Najvyššieho, ako majestátne sedí na Diovom mramorovom tróne a nad hlavou sa mu vznášal horiaci kríž, jeho osobný znak. Vlasy, ktoré nosievala v starostlivo upravenom cope alebo zachytené čelenkou, jej teraz trčali snáď na všetky možné aj nemožné svetové strany. Tvár, inokedy mliečne bielu a príležitostne pehavú, mala teraz červenšiu než paprika. A riadne sa potila. Mathias videl, ako jej kvapky potu stekajú z čela po nose.
„Vyzeráš, akoby ťa naháňalo stádo bizónov,“ skonštatoval, „a navyše v školskej uniforme.“ Slovo školskej vyslovil takým spôsobom, až sa Raven zachichotala. Vedela, že jej priateľ nemá veľkú mienku o „vyučovacích“ metódach Inštitútu. Svojich žiakov síce volali vyvolenými, ale často sa k nim správali ako k strojom. K strojom, ktoré raz vyšlú do sveta plniť životu nebezpečné poslanie.
Jej veselý chichot však Mathiasa neoblafol. Zadíval sa na ňu priam röntgenovými očami, ktorými často videl človeku až na dno duše. „Takže povieš mi konečne, čo sa stalo, alebo to z teba mám páčiť heverom?“ vytiahol podozrievavo jedno obočie. Právom sa totiž domnieval, že sa dostala do nejakého prúseru. A Raven si bola vedomá, že ak ho požiada, aby jej pomohol, naozaj v jednom bude. Aj tak sa však zhlboka nadýchla a spustila: „Nie som v problémoch, ak narážaš na to. Zatiaľ.“ „Pokračuj,“ vyzval ju, založiac si ruky na prsia. Bol to jeho obranný postoj, keď cítil, že sa valí katastrofa. „Predpokladám, že si už počul o katastrofe v Japonsku?“ spýtala sa nasadiac nevinný detský výraz. Chcela zahrať na jeho takmer bratské city k nej. Vedela, že keď sa takto tvárila, nič jej neodmietol. „Raven, žijem možno vo vlastnom súkromnom svete, ale nie som ignorant,“ vzdychol, „ale to stále neodpovedá na otázku, čo… sa…stalo?!“ V poslednej vete spravil krátku ostrú pauzu za každým slovom. „Gabriel sa dnes objavil v Inštitúte,“ povedala porazenecky, uvedomujúc si, že jej pretvárka tentoraz nezabrala. „Ou, takže pán veľkomožný konečne raz zostúpil medzi obyčajných smrteľníkov? Zaujímavé. A?“ „Chcel team Alfa poslať proti škodiacim Penátom.“ „Lenže to sa ti nepáčilo, mám pravdu?“ „Samozrejme, že nie!“ vybuchla. „Japonci teraz potrebujú každú voľnú ruku!“ „Ibaže, oprav ma, ak sa mýlim, jedna členka tvojho teamu odtiaľ pochádza. Preto nie je dvakrát múdre, aby ju posielali priamo do jamy levovej,“ skonštatoval až príliš pokojne. Tým akoby len potvrdil Gabrielove slová. Avšak mladú čarodejnicu dokázal iba viac naštvať… Skoro až plakala od zúrivosti, keď vyslovovala ďalšie slová: „Ale to sa predsa netýka zvyšku teamu! My môžeme pomôcť! A ja myslím, že viem, kto to spravil!“ „Tak sa so mnou teda podel o tú tvoju úžasnú teóriu,“ stále sa tváril ostražito, ale pohľad na rozrušené dievča mu do výrazu i hlasu vniesol trochu nehy. Ale naozaj iba trochu. „Myslím, že to bola Gaia,“ povedala už pokojnejšie.
Na druhú stranu Mathias vypleštil svoje orieškové oči, až vyzerali ako obrovské taniere. Dokonca sa jednou rukou prichytil pultu, akoby v ňom hľadal podporu. „Gaia? Vylúčené!“ zamietol tú možnosť rázne.
Gaia bola jednou z najmocnejších starovekých bohýň, ak nie najmocnejšou. Vznikla z prvopočiatočného Chaosu. Aj vlastný vnuk Zeus pred ňou mal patričný rešpekt. Hoci jej pokus zvrhnúť ho z olympského trónu, ešte pred príchodom Najvyššieho, skončil neúspešne.
„Ona jediná má dostatočne veľkú moc, aby dokázala niečo také. A ty to vieš,“ vyhlásila Raven s neochvejnou istotou. „Aj keby si mala pravdu, čo nemáš, ako do tohto všetkého zapadám ja?“ spýtal sa s neblahou predtuchou. „Gaia počas Vojny Bohov záhadne zmizla. A nikto nevie kam. Ja… ja… nepoznám osobu, ktorá by o starovekých vedela viac než ty,“ vykoktala, sklopiac svoje jadeitové oči. Možno predsa len nebude mať odvahu vysloviť to, prečo sem prišla. Našťastie Mathias to vyriešil za ňu: „Ak to chápem správne. chceš po mne, aby som ti povedal, kde je?“ „Áno,“ povedala tak pevne, až sama seba prekvapila. Odrazu si znovu hľadeli do očí a tentoraz to bol on, kto uhol. Začal sa nervózne prechádzať za pultom s rukami založenými za chrbtom. „A ak by si ju našla, čo urobíš? Odfúkneš ju na Antarktídu? Podpáliš jej vlasy?“ spýtal sa ironicky, „Pochop, že Gaia nie je obyčajná bohyňa. Je prastará. Jej schopnosti siahajú za všetko, čo poznáš. Rozdrví ťa skôr, než stihneš otvoriť ústa.“ „A ja som čarodejnica. Ovládam všetkých päť živlov, vrátane Zeme. Ja si s ňou poradím!“ vyhlásila neochvejne, zatínajúc ruky v päsť. „Ty malý nafúkaný blázon. Nič nechápeš. Gaia nie je bohyňa, čo dostala do vienka silu ovládať Zem tak, ako čarodejnice. Ona je Zem! A Zem je ňou! Z nej vzišlo všetko, obloha, hory, moria, všetko, čo žije a dýcha! Aj tie tvoje schopnosti, na ktoré si tak strašne hrdá!“
Raven sedela ako primrznutá. Nikdy svojho priateľa nevidela takto vybuchnúť. Bolo to akoby sa prebrala dlho spiaca sopka. A ona nevedela, či ju dokáže utíšiť. Našťastie jej šokovaný výraz zmiernil príval hnevu, ktorý v ňom nechtiac vyvolala. Položil svoju veľkú mužnú dlaň na chrbát jej ruky a už pokojnejšie pokračoval: „Dokonca aj Najvyšší si bol tejto skutočnosti vedomý. Vedel, že ak by umrela Gaia, umreli by všetci. Vrátane jeho. Boh – neboh. Nemohol ju zabiť, no nemohol ju ani nechať voľne behať po svete.“ „Ona ho dokáže zničiť,“ uvedomilo si dievča ohromene. „Áno, jediným šmahom ruky,“ potvrdil. „Tak čo sa s ňou teda stalo, keď je taká nebezpečná?“ „Najvyšší ju uväznil na mieste, odkiaľ dokonca ani ona sama nedokáže ujsť.“
Uväznil? Samozrejme, veď to dáva logiku. Čo človek spraví s nepriateľom, ktorého nedokáže odstrániť? Odprace ho. Otázka znie, kam? premýšľala v duchu Raven. Radšej sa však opýtala niečo iné. Možno to miesto dokáže z neho dostať ľsťou. Nehľadiac na to, čo jej o Gaii Mathias povedal, stále sa k nej chcela dostať. Ak ju totiž nemôže poraziť, tak môže hoci aj žobroniť. Verila totiž, že hoci je prastará bohyňa niekde zavretá, stále mala moc vyvolať zemetrasenie so silou ničiacou civilizácie. Bol by to úžasný spôsob, ako liečiť frustráciu. A zároveň pripomenúť svojmu nepriateľovi, kto je tu stále pánom. Aj keď chyteným v zlatej klietke.
„Na to ich potreboval? Preto povolal do služby anjelov? Aby mu pomohli chytiť Gaiu?“ „Keď chceš, tak si naozaj bystrá, vieš o tom?“ usmial sa mierne. Z neznámych príčin to však bol smutný úsmev. A to Raven desilo. „Bol si tam, keď…“ „Nie,“ skočil jej do reči, „ale cítil som to ako každá živá bytosť na Zemi.“ „Čo tým myslíš?“ nechápala. „Keď Najvyšší uväznil Gaiu, bolo to, akoby nejaká časť v mojej duši umrela. Ale nie len vo mne, vo všetkých. Ty si to neuvedomuješ, pretože si sa narodila dávno potom.“
Chcela sa ho spýtať, čo presne v ňom umrelo, ale z nejakého zvláštneho dôvodu to nedokázala vysloviť. Miesto toho položila aj druhú ruku na vrch tej jeho a silne ju stisla. „Aj tak chcem vedieť, kde je. Viem, že nie som dosť silná, aby som ju porazila,“ dodala rýchlo, keď zbadala, ako sa ostro nadychuje, „ale niečo vo mne mi hovorí, že to urobila ona. Nedokážem ti racionálne povedať prečo, ale myslím, že vďaka spojeniu so Zemou, ktoré má každá čarodejnica zakorenené hlboko v sebe, viem, kedy Zem naozaj trpí. A preto nemôžem ten vnútorný pocit ignorovať. Ak to inak nepôjde, budem sa pred ňou hoci aj plaziť.“
Úprimnosť jej vlastných slov ju až zarazila. Netušila, že sa takto cíti, až kým to nepovedala nahlas. Ale teraz, keď to už konečne bolo vonku, vedela, že je to tak. Jeho však nepresvedčila. Aspoň nie úplne. „Budeš na tom trvať, aj keď ti poviem, že je uväznená v Tartare?“
Tartar? Najhlbšie a najtemnejšie miesto v bývalom Hádesovom podsvetí? Miesto, kam sa dostávali tí najhorší z najhorších? Miesto, ktorého názov sa ľudia báli vysloviť ešte aj v dnešných časoch, hoci v ňom už nemôžu skončiť? Raven sa proti svojej vôli zachvela. A Mathiasovi to samozrejme neušlo: „Vidíš, dokonca ani ty nie si natoľko bláznivá, aby si riskovala cestu do Tartaru.“
A vtedy sa to stalo. Vtedy pochopila. Ona musí ísť. Nech to stojí, čo chce. Pretože nikto nebol dostatočne odvážny, alebo bláznivý, ako podotkol Mathias, aby to dokázal. Ibaže niekto musel. Raven to vedela. Cítila to. Takže nemala na výber.
„Ale áno, som. Povedz mi, kde leží Tartar.“ Nebola to žiadosť, ale rozkaz. Dokonca aj muž naproti nej si ten zásadný rozdiel uvedomoval. A ona si odrazu pripadla stará. Staršia, ako v skutočnosti bola. Mala pocit, akoby jej niekto naložil na plecia ťažké bremeno, ktorého sa nedokáže zbaviť. Desilo ju to. Viac než Gabriel vo svojej majestátnosti. Viac než akýkoľvek výprask, čo mohla v škole schytať. Uvedomila si, že prvý raz vo svojom krátkom živote sa naozaj z hĺbky duše bojí. Ale ani to ju nedokázalo zastaviť. A zdalo sa, že Mathias to pochopil.
„Dobre,“ povedal a odišiel do zadnej miestnosti. Mal tam poschovávané svoje najcennejšie poklady. Tie, ktorých sa nikdy nemienil vzdať. Keď sa vrátil, pod pazuchou držal čosi zrolované. Raven nepoznala, čo to je, pokiaľ tú vec nerozvinul na pulte. Bola to veľmi podrobná mapa. Mapa Grécka. „Poznáš osobu menom Hesiodos?“ „Nie,“ odpovedala, netušiac, čo to môže mať spoločné s mapou Grécka. „Pri Najvyššom, čo vás v tom Inštitúte učia? Aj oni by si mali byť predsa vedomí, že najlepší spôsob, ako poraziť nepriateľa, je vedieť o ňom čo najviac,“ odfrkol pohoršene. Ale keď zbadal dievčinin nechápavý výraz, len vzdychol, „Hesiodos bol staroveký grécky básnik, ktorý napísal dielo Theogonia, v preklade to znamená Vznik bohov. Píše sa v ňom o zrode snáď všetkých gréckych bohov. A nielen to. Opísal v ňom i podsvetie a Tartar. Vďaka tomu dokázali dnešní moderní bádatelia identifikovať miesto, kde sa nachádza rieka Styx. Hádam vieš, čo je Styx, nie?“
Prikývla. Síce v živote nepočula o tomto Hesi –chlapíkovi, ale sprostá tiež nie je. Styx bola jednou z piatich riek podsvetia. Vraj ním pretekala až deväť ráz. Bohovia ju mali dokonca v takej veľkej úcte, že pri nej skladali prísahy. Ak niektorí z bohov prísahu porušil, Zeus ho donútil, aby sa z nej napil. To spôsobilo, že na deväť rokov stratil hlas.
„Stotožňujú ju s riekou Mavroneri na Peloponéze,“ pokračoval ukazujúc na modrú čiaru v obrovskej mape, „nachádza sa v blízkosti modernej Arkádie, pri meste Solós, na najvyššom vrchu Helmoských hôr. Na vrchu Aroania. Má to však jeden háčik. Nikdy to nikto oficiálne nepotvrdil. Proste sa tam neodvážili. Vieš predsa, akí sú ľudia strachopudi.“ To posledné povedal s miernym pohŕdaním. „Takže to nie je isté?“ spýtala sa, cítiac, ako sa jej v hrdle tvorí masívna hrča. „Nie, isté to je. Majú totiž pravdu. Problém je v tom, že ani ja neviem, ako podsvetie naozaj vyzerá. Takže ti neviem povedať, kde Tartar presne leží.“
Hrča sa zväčšila, až hrozilo, že ju zadusí. Iba z vypätím síl preglgla a zhlboka sa nadýchla. „Ale aspoň nejakú predstavu máš, alebo nie?“ „Viem iba to, čo sa píše v Theogonii. A toho nie je veľa.“ „Vždy lepšie ako nič,“ vzdychla. A tak sa pustil do opisovania. Upozornil ju aj na Kerbera, obrovského trojhlavého psa, ktorý strážil prechod medzi svetom ľudí a bývalým Hádovým kráľovstvom dodnes. „Kerberus je však tvoj úplne najmenší problém. Najskôr sa musíš vydať do Ríma, aby si našla osobu, ktorá jediná má kľúče od Gainho väzenia.“ „Kto je to? Kto ich má?“ Akoby toto celé nebolo už dosť zložité, pomyslela si trpko. „Hefaistos.“
Raven v nemom úžase zabudla skoro a dýchať. Hefaistos bol mŕtvy. Každý to vedel. Padol, keď sa zoči-voči postavil v boji Najvyššiemu. Bolo to jedno z jeho najhrdinskejších víťazstiev. A aj keby všetko, čo jej priateľ hovoril, bola pravda, prečo by Hefaistos dobrovoľne držal Gaiu pod zámkom? Neboli náhodou všetci starovekí proti Najvyššiemu? Akoby Mathias vedel, na čo myslí, povedal: „Majú spolu dohodu. Hefaistos a Najvyšší. Pokiaľ bude Hefaistos naveky dohliadať na to, aby sa Gaia nikdy nedostala von, ušetrí jeho život. A keďže nie je hlupák, súhlasil.“
Raven túto informáciu spracovávala iba veľmi, veľmi ťažko. Uvedomila si totiž, že jej v Inštitúte celý život profesori klamali. Teda pokiaľ to vedeli. Čo keď jej nadriadení klamali aj im? napadlo ju. „Vravíš Rím? Kde presne?“ „Neviem, ale poznám osobu, čo to vie.“ Vzal kus papiera, schovaného pod pultom a pero. Naškriabal tam akési telefónne číslo. „Sem zavolaj, až tam dorazíš. A pýtaj si Ingrid,“ povedal, podávajúc jej papier. Raven si ho ale nevšímala. Vstala zo stoličky a prešla za pult. Skôr, než si to šokovaný Mathias stihol uvedomiť, hodila sa mu okolo krku, tuho ho objímajúc. „Ďakujem,“ šepla mu do ucha. „Sprav mi jednu láskavosť,“ šepol dojato, „neumri.“
Myslel to vážne a ona to vedela. Ale nechcela, aby čo i len tušil, že sa bojí, že celá táto vec ju desí ako ešte nič v živote. Radšej pomaly vdýchla vôňu jeho vody po holení, vzala mu papier z ruky a konečne ho pustila. Keď vychádzala z dverí starožitníctva, Mathias mal v očiach slzy. Tie ale ona nevidela, rovnako ako nepočula slová, ktoré ticho šepkal jej vzďaľujúcemu sa chrbtu: „Nevieš, do čoho sa púšťaš, moje malé havranie dievčatko.“
***
Ani poriadne nevedela, ako a ocitla sa v taxíku. Smerovala na najbližšie letisko, v duchu si kladúc otázku, či sa dokáže postaviť zoči-voči Gaii. Nemôžem, nedokážem to. Ale aj tak to musím aspoň skúsiť, napísala do svojho denníka, než vystúpila z taxíka. Ale na to, že najskôr bude musieť zdolať Hefaista, vôbec nepomyslela.