Veľká izba bola ponorená do chladnej tmy a len svetlo plameňov tancujúcich v krbe ju zaháňali na ústup. Ako bývalo zvykom pred krbom stál pohodlný zelený gauč, na ktorom sedelo mladé dievča. Nie, to už nebol dievča. Bola to mladá žena. Mohla mať tak devätnásť rokov viac určite nie. V ľavej ruke držala sklenený pohár, ktorý už bol takmer prázdny. Jeho obsah stekal dole hrdlom mladej ženy, ktorá teraz večer pila whisky.
Pila, aby sa pokúsila zabudnúť. Zabudnúť, na to všetko čo sa stalo. Hoci od veľkej vojny ubehol už rok a čarodejnícky svet sa pomaly, ale isto začal spamätávať, ona nie. Nedokázala zabudnúť, na to všetko čo videla. Nedokázala zabudnúť na NEHO! Nie po tom všetkom. Neboli si blízky, avšak teraz, po udalostiach toho dňa sa to zmenilo. Nechápala, prečo ju to tak zobralo, ale bolo to jednoducho tak. Do druhej ruky zobrala brko a zaostrila pohľad na pregamen položený na jej kolene. Namočila koniec brka do čierneho atramentu a priložila brko k pergamenu. Čierny atrament začal vytvárať slová:
Prečo nectím šťastie navôkol?
Do môjho srdca smútok prenikol.
Vojna sa skončila a čas ide ďalej,
Ja hovorím škriatkovi: ,,Nalej!“
Nostalgickým hlasom prečítala svoje slová a znovu sa napila z pohára, ktorý jej naplnil malý škriatok. Potom sa bez slova premiestnil preč a nechal ju sedieť na gauči samú. Nikdy by si nepomyslela, že by mohla písať báseň. No teraz, keď mala v sebe niekoľko pohárikov jej to vlastne bolo aj jedno. Preto znovu namočila brko a písala ďalej slová, ktoré sa jej vynorili v hlave.
Pokúšam sa spláchnuť smútok,
Odvrátiť myšlienok svojich tok.
Tie čierne oči mi však z mysle nejdú,
Modlím sa nech ma takéto veci prejdú.
Kritickým pohľadom čítala svoje verše, keď v tom niekto vstúpil do miestnosti. Žena slabo odvrátila zrak od pergamenu a preniesla ho na postavu, ktorá vošla.
,,Zasa s pohárom v ruke?“ opýta sa vysoký muž s krátkymi hnedými vlasmi a sivými očami. Mal oblečený kvalitný habit. Žena sa len slabo pousmiala a prikývla.
,,Ahoj!“ pozdravila ho s ľahkým avšak trochu smutným úsmevom, čo si však muž očividne nevšimol.
,,Ahoj moja malá sestrička!“ pozdravil ju a sadol si vedľa nej na gauč. Žena sa na neho nahnevane oborila:
,,Hovorila som ti, aby si ma nevolal malá sestrička! Mám devätnásť už nie som malá!“ povedala mu pohoršene, načo mu obrane zdvihol ruky.
,,Dobre dobre. Prepáč Sania.“ povedal rýchlo no uškrnul sa. Vedel, ako svoju sestru nahnevať. No keď videl nebezpečné blesky hnevu v jej čokoládovo hnedých očiach radšej ustúpil. Poznal hranice a neprekračoval ich.
,,Čo to tu píšeš?“ zmenil rýchlo tému a zobral jej z kolena pergamen. Sania ho chcela zastaviť, no on bol rýchlejší. Jej brat si pri svetle plameňov prečítal verše napísané pekným, ale trochu krivým písmom. Potom sa pozrel na Saniu a nadvihol obočie.
,,Ty píšeš báseň? A o kom?“ opýtal sa jej pokojne a Sania rýchlo rozmýšľala čo mu povedať. Veď ani sama nevedela, prečo tú hlúpu báseň začala písať. Pre Merlina, veď má v sebe niekoľko pohárikov whisky! Nerozmýšľa nad vecami typu prečo, načo, začo… Keď sa však jej brat opýtal o kom báseň je akoby jej z krvy vyprchal všetok alkohol a ona bola odrazu triezva.
,,O Snapeovi.“ Priznala nakoniec trochu neochotne. Nemala poňatia, ako na to jej brat zareaguje. V tom ju niečo napadlo a tak rýchlo dodala: ,,Dnes mi prišla pozvánka. Konečne ho idú očistiť a zbaviť všetkých obvinení. Na jeho počesť a taktiež výročie vyhrania bitky pri Rokforte sa usporiada slávnosť. Požiadali ma, aby som preniesla preslov.“ Povedala mu pravdu. Fakt, že báseň nepísala kvôli svoju prejavu radšej zamlčala.
,,Aha. No, mohla si začať aj lepšie. Uvidíme, čo z toho bude na konci. Ty si určite nejako poradíš.“ Povedal jej veselo a vstal z gauča. O chvíľu počula Sania už len buchnutie dverí, ako jej brat odišiel z miestnosti. Povzdychla si.
Prečo o ten preslov požiadali práve ju? Mohol to urobiť ktokoľvek iný napríklad Potter, minister, McGonagallová, niekto z Fénixovho rádu… Prečo práve ona? Na svoje otázky nevedela nájsť žiadne odpovede. Snahu o nejaké písanie vzdala a radšej odišla do svojej spálne, kde sa uložila do bielych perín a zaspala.
…
Keď sa pred obedom zobudila v hlave jej trešťalo ako po výbuchu. Chytila si ju do dlaní a s bolestnou grimasou vyliezla z postele. Zamierila do obývačky a odtiaľ k nenápadným dverám vedľa krbu. Otvorila ich a vošla do svojho súkromného laboratória. Bolo zariadené skromne, ale bolo tam všetko, čo potrebovala. Prísady do elixírov boli na pravej strane poukladané na policiach v rôznych nádobách. Na ľavej strane sa na policiach od hora až nadol nachádzali fľaštičky a flakóniky s hotovými elixírmi. Bežnému pozorovateľovi by sa zdalo, že elixíry sú na poličkách len tak pohádzané bez nejakého systému. Človek, ktorý sa v elixíroch vyznal by okamžite zistil, že elixíry majú svoje usporiadanie presne tak, ako to má byť. Jedy, protijedy, liečivé elixíry a tak ďalej… Sania takmer so zatvorenými očami pristúpila k regálu hneď za dverami. V polici vo výške pása našla na svojom mieste elixír, ktorý hľadala a vytiahla ho. Mal dobre známu, tmavozelenú až čiernu farbu. Bo to elixír proti bolesti a ten teraz potrebovala ako soľ. Otvorila fľaštičku a rýchlo jej obsah vypila. O pár sekúnd, keď prázdnu fľaštičku odložila k ostatným sa dostavil žiadaný účinok a bolesť hlavy sa vytratila.
Sania sa pousmiala a odišla do kúpelne, kde si dala sprchu, ktorá ju poriadne prebrala. Obliekla si zelený habit a učesala si svoje gaštanovo hnedé vlasy, ktoré mala dlhé po plecia a trochu sa jej vlnili.
V kuchyni sa pokojne naobedovala a potom vyšla von z rodinného sídla. Preletela pohľadom po rozľahlom sídle a chvíľu len ticho sledovala, ako slnko osvecuje celý dom. Následne potriasla hlavou a vykročila po štrkovitej ceste. Keď sa dostala za ochranné bariéry, ktoré chránili sídlo vytiahla svoj prútik a premiestnila sa.